Bolí to a ničí nás to, bojíme sa však, že keď polovičku pritlačíme k múru, bude to bolieť ešte viac? Máme to sami v sebe teda zatĺkať aj my?
Neviem, či pri starostlivosti o tri malé deti, dom a svorku psov človek stíha prežívať vášeň, ale mala som pocit, že sme s manželom tím, ktorý sa vedel podržať a podporiť. V tom som cítila lásku, to puto medzi nami. Tým som sa cítila naplnená. On asi nie, všímala som si totiž jeho čoraz častejšiu nervozitu, ale keď som sa ho na to pýtala, akurát ma obvinil, že ho vyšetrujem. A potom prišiel a ja som vedela, že sa niečo stalo. Usmieval sa a ja som zmeravela. Bol zároveň spokojný aj nespokojný, prítomný aj zvláštne neprítomný. Chcela som sa ho na to spýtať, ale vlastne som nevedela na čo. Ale potrebovala som to dostať zo seba. Zobrala som teda do rúk telefón, no začal zvoniť skôr, než som vyťukala susedino číslo. Bola to suseda. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že mi číta myšlienky. Neviem ani, či som jej stihla niečo povedať, keď sa ma zrazu spýtala: „Ty to už vieš, však?“ Tá otázka ma dorazila. Tak teraz som už naozaj vedela. Bol mi neverný. Len mi doplnila pár podrobností: tmavovláska, športový typ, zrejme kolegyňa, videla ich...
Mám, čo som chcela, ale neteším sa
Tak... Aj bez otázky som dostala odpoveď. Ale zrazu som nevedela, čo s ňou. Keď som položila telefón a obzrela sa za seba, videla som môjho muža skladať s deťmi lego. Skákali po ňom a on sa smial. Je toto to, čo chcem? Alebo chcem pravdu, priznanie, rozchod? Začali mi tiecť slzy. V prvej chvíli od bolesti, v druhej zo strachu, že to nakoniec vôbec nebude na mne. Že príde on a povie mi pravdu, prizná sa a navrhne rozchod. Preto som radšej mlčala. Prešlo pár mesiacov a zostali sme rodinou. Opäť je to ten nervózny chlapík, na ktorého sa dá v takých tých bežných veciach spoľahnúť. Toto som chcela. Alebo nie? Viem niečo, čo mi bráni sa tešiť z toho, čo mám. Niečo, čo mi bráni mu veriť a ľúbiť ho tak ako predtým. Ako by mi to uviazlo niekde v krku. Nedá sa to prehltnúť ani dostať von zo seba. On urobil chybu, ale trápim sa ja. Dokelu, čo mám s tou informáciou robiť?
Odborníčka radí: Keď neviete, čo povedať, je lepšie mlčať
Nevera, ktorá by skôr či neskôr nepraskla, vraj nejestvuje. Už len preto, že lož má krátke nohy. Čo však robiť, keď sa potknutý hneď zdvihne presvedčený, že ho nikto nevidel? Je podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej normálne, keď ho v tom nechávame, hoci o tom páde vieme?
Neveru väčšinou vedome prehliadajú neisté a závislé osobnosti, ktoré sa obávajú, že bez partnera neprežijú. Chcú totiž zachovať vzťah za každú cenu. V tomto prípade však manželka mlčala, pretože jednoducho nebola rozhodnutá, čo ďalej. Je to úplne prirodzená rekcia ľudí, ktorí si veci potrebujú najskôr v sebe spracovať. V takejto závažnej situácii navyše naozaj platí pravidlo, že ak nevieme, čo máme povedať, je lepšie nepovedať nič. Nenarobíme tak zbytočnú škodu. Odpoveď totiž naozaj netreba mať po ruke hneď. Je lepšie sa k nej dopracovať, hoci aj po dlhšom čase, ale na základe zváženia všetkých dôsledkov. Emočne zrelé osobnosti totiž dokážu aj takúto vec odpustiť a pokračovať v spoločnom živote, ak išlo o úlet, nezávažný omyl. Práve vtedy je však vhodné o tom, čo sa stalo, hovoriť.
Podľa čoho to na ňom zbadáte?
1. Väčšinu psychicky zdravých ľudí nevera ťaží, trápi ich pocit viny, a tak sa až príliš nápadne snažia byť voči tomu druhému pozorní.
2. Snaha správať sa ako obvykle ich stojí strašne veľa úsilia.
3. Napriek všetkej snahe byť čo najviac normálny dôjde u všetkých neverníkov k určitej odchýlke v správaní, návykoch či slovách.
