Pochádzam z Košíc, no počas vysokej školy som sa presťahovala do Bratislavy a môj brat Tibor ostal doma, na východe. Neštudoval, mal malú autodielňu a to mu stačilo. Do hlavného mesta ho to neťahalo, takže náš kontakt bol sporadický, videli sme sa pár krát do roka, vždy na nejakej rodinnej oslave. Keď zomrela naša babka, prišli spory. On síce býval v jej dome, no polovica z neho patrila mne a aj naši rodičia chceli, aby sme sa spravodlivo rozdelili. Musel vtedy teda chtiac-nechtiac dom predať, pretože ma nemal z čoho vyplatiť a tým aj nadlho skončil náš vzťah.
Považoval ma za sebeckú Bratislavčanku, ktorá mu vzala strechu nad hlavou. V tom čase sme mali obaja malé deti, ja dcéru Nelu a on syna Ondreja. Videli sa raz v živote, na babkinom pohrebe. Nela mala vtedy 5, Ondrej 9 rokov. Roky utekali a s bratom som sa aj pokúšala o kontakt, no bez efektu. Dokonca ignoroval i moje žiadosti na Facebooku, proste ma zo svojho života vytesnil. Keď sme dva krát do roka prišli na východ za mamou, úspešne sa mi vyhýbal a v podstate som ho celé roky nevidela. Všetci sme si už na tento stav zvykli. No pred nedávnom zomrela naša mama. Na pohrebe sme sa teda s bratom stretli a napodiv, bol normálny a slušný. Z jeho syna už bol dospelý pekný muž, dokonca som sa dozvedela, že študuje veterinu v Košiciach, kam sa chystala aj moja dcéra. Už na pohrebe bolo vidieť, že si padli do oka a zo smutného karu bola nakoniec celkom fajn oslava. Nela a Ondrej sa od seba neodlepili, pili spolu víno a dlho sa rozprávali. Nepripisovala som tomu žiadnu vážnosť, skôr som bola nadšená, že rodinné vzťahy by sa mohli zlepšiť.
Doma som postrehla, že si píšu a volajú, no ešte som nič netušila. Potom mi Nela zahlásila, že ide za Ondrom do Košíc, aby ju doučoval na prijímačky. Prišlo mi to trochu zvláštne, no neriešila som to príliš, mala som plnú hlavu maminej smrti. Pár dní na to mi volal zhrozený brat, že Ondra a Nelu pristihol na posteli sa bozkávať. Že na nich začal vrieskať a oni akoby nič mu povedali, že veď sa nejdú ešte brať, len sa do seba zaľúbili. Nevedela som, čo na to povedať a v hlave sa mi okamžite pustil film: Nela otehotnie, nepôjde na výšku, porodí postihnuté dieťa...No skrátka úplná panika, hnus, strach a všetko dohromady. Keď prišla domov, posadila som si ju a začala rozhovor o tom, aké je to nevhodné a nenormálne mať intímny vzťah s bratrancom. A ona mi na to povedala, že ho za rodinu nepovažuje, keďže ho celý život nevidela a že čo má robiť, keď sa zaľúbili. A vraj existuje kopec štúdií o tom, že aj z takéhoto vzťahu sa môže narodiť zdravé dieťa.
Skoro ma šľak trafil, no nechcela som byť tá ukričaná matka, ktorá sa bude vyhrážať dcére, že ju vyhodí z domu a podobne. Môj brat to berie veľmi ťažko a strašne zúri, no on už Ondreja z domu ani vyhodiť nemôže, nakoľko má 23 a býva sám. Samozrejme, všetko dáva za vinu Nele, že to ona ho zviedla a že my, z Bratislavy, sme im nikdy nič dobré do života nepriniesli. Veľmi sa čudujem, že práve chlapec, ktorý študuje niečo veľmi podobné ako je medicína, do takéto vzťahu dobrovoľne išiel. Jeho odpoveď bola: "Len málokedy sa vám stane, že máte pocit, že ste našli svoju stratenú polovicu..." Celá rodina o tom vie, všetci mi vyvolávajú a dávajú rady. Nelu vzali na vysokú školu, čiže najbližšie roky bude väčšinu času tráviť v Košiciach. Ona sa veľmi teší a viem, že preto, že bude môcť byť s Ondrejom. Ja však fakt nechcem, aby si zničili tí dvaja život. Mám to nechať tak a dúfať, že sa rozídu alebo na ňu nejako zatlačiť? Pre Boha, veď to je incest...