Vzťah si často vyžaduje istý druh obety. V rodine, kde je manžel a otec zároveň aj športovec, to platí asi dvojnásobne...
Každý vzťah potrebuje svojím spôsobom dávku obety. Možno to ľudia vnímajú tak, že trávime spolu ako rodina málo času. Tréningy sú však v zásade kratšie ako bežný pracovný čas :-). Pozápasové návraty sú tiež rýchle, čiže čas, keď je Matúš dlhšie mimo domova, je počas sústredení. Vtedy odchádzam za rodinou na východ. Čas využívame skutočne efektívne :-).
Život športovca je v zásade istou dávkou „neistoty“. Jednu sezónu ste TU, druhú už môžete byť TAM. Dá sa zvyknúť na „kočovný“ štýl života?
V športe si človek nemôže byť istý ničím. To, čo bolo dnes, môže byť zajtra úplne inak. Stať sa môže hocičo a kufre sa v takých prípadoch balia veľmi rýchlo. Našťastie to nie je náš prípad. Ak sme sa sťahovali, bolo to na dlhší čas a predovšetkým v rámci Slovenska. Ak človek musí prekonávať väčšiu vzdialenosť či jazykovú bariéru, verím, že to je o čosi náročnejšie. Verím, že by sme si zvykli na čokoľvek a prijali každú výzvu.
Neprekáža ti, že si niektoré veci nemôžeš presne naplánovať?
Dôležité veci sa snažím plánovať v čase, keď má Matúš voľnejší deň, a odkedy som mamou, veľa vecí nechávam na náhodu. Aj u nás sa však vyskytnú situácie, ktoré musím vyriešiť sama, aby som manžela neobmedzovala.
Kde ste aktuálne „doma“? Zvykalo sa vám ťažko na nové prostredie?
Hoci sme „papierovo“ doma obidvaja na východe, aktuálne je naším domovom Trnava, kde žijeme naplno nielen po futbalovej stránke. Zvykli sme si veľmi rýchlo na mesto ako také, ale i ľudí a dokonca aj na „trnafčinu“ :-). Dominika bude mať v lete dva roky, je tu s nami v podstate od narodenia a keďže je vo veku, keď ešte naše presuny nevníma, nie je problém, ak sme pár mesiacov na západe a pomedzi to pár týždňov na východe. Futbalový život je plný prekvapení. Ak príde ponuka, ďalší posun v kariére a bude potrebné sa sťahovať, sme naklonení novým možnostiam a výzvam.
Ste tie typy, ktoré si kdekoľvek hľadajú a nájdu vždy priateľov, alebo si vystačíte sami? Ty sa venuješ rodine, muž športu...
Nájsť si priateľov nie je jednoduché, veľmi tomu však pomáha práve šport. Na zápasoch sa stretávajú partnerky a manželky futbalistov, spoznávame sa a vznikajú kamarátstva aj mimo futbalového sveta. V súkromí sme úplne normálne ženy :-). Baby sú skvelé a výborne si rozumieme. Voľný čas si s manželom a dcérkou užívame radi aj sami.
Žena futbalistu je doma často aj sama. Zvládaš všetky povinnosti s prehľadom?
Mám svoj systém a vtedy sa dá všetko zvládať v pokoji a bez stresu. Dokonca si viem nájsť čas aj sama na seba a na svoje koníčky. Keď dieťa spí a manžel trénuje, nesedím s vyloženými nohami. Najnovšie ma nadchla výroba solí do kúpeľa, pílingov či voňavých mydielok.
Čo je pre teba ako ženu športovca najťažšie?
Nespomínam si na situácie, ktoré by boli neriešiteľné. Niekedy to chce istú dávku nadhľadu, obetovania a pochopenia. Ťažké je pre nás odlúčenie od rodiny a hoci nebývajú na opačnej strane sveta, vidíme sa menej, ako by sme chceli. O to viac si spoločné chvíle užívame.
Podporu a harmóniu, to asi športovec potrebuje doma cítiť najviac. Výhry oslavujete a pri prehrách mlčíte? Ako to u vás vyzerá?
S Dominikou chodíme pravidelne na zápasy a tatinkovi držíme palce najviac, ako vieme. Samozrejme, v dresoch s jeho číslom :-). Z výhry sa tešíme, ale na oslavy príliš priestor nie je. Na druhý deň je zväčša tréning a maká sa ďalej. Po prehratom zápase je to o čosi náročnejšie. S Matúšom „nie je reč“, výsledok musí predýchať a aj keď by som mu veľmi rada pomohla, v tej chvíli viem, že potrebuje len čas, aby to strávil. Výhry a prehry patria k životu a k futbalu tiež, vždy si však želám, aby sa domov vrátil živý, zdravý a s úsmevom na tvári.
Netúžila si sa niekedy zobudiť do dňa, keď by u vás doma šport neexistoval?
Sama som kedysi hrávala hádzanú a volejbal a hoci to nebolo na profesionálnej úrovni, viem, koľko času a námahy za tým stojí. Matúš sa futbalu venuje od detstva, obetoval mu kus života a vzdal sa mnohých vecí, ktoré boli pre jeho rovesníkov bežné. Futbal je pre neho všetkým a život bez neho si nevie predstaviť. Rovnako ako ja ten náš spoločný. Všetko je tak, ako má byť, a ja som za to vďačná.
Premýšľali ste nad tým, čo bude, keď jedného dňa kopačky zavesí na klinec?
Mať nejaké ciele a „zadné vrátka“ je určite dobré. Budúcnosť však neplánujeme, necháme sa prekvapiť, čo nám život prinesie. Ako Matúša poznám, pri futbale bude chcieť rozhodne zostať, keďže si stihol popri aktívnej kariére urobiť aj trénerskú licenciu. Ešte je tu jedna vec, ale o tej možno niekedy povie viac on sám :-).
