Od začiatku nášho vzťahu sme boli odkázaní jeden na druhého. Pomáhali sme si a aj pomáhame vo všetkom. Radíme sa a rozhodujeme spoločne. Všetky práce si delíme a ani o to nemusíme druhému hovoriť či o to žiadať. Jednoducho to ide samo. Ja varím, on uprace riad. Kým dám deti spať, on uprace a naleje vínko. A už máme spoločné chvíle pre seba. Jasné, že si dávame aj slobodu. Igor má každý rok pánsku jazdu. Chodia hrávať plážovú hádzanú. Ja mám zase babinec s dievčatami z VŠ...
Ale vždy to také fajn nebolo.
Osud nás spojil na svadbe našich spoločných známych v júli 2008. Každý z nás bol vtedy ešte so svojím partnerom. Trčali sme obaja v neperspektívnych vzťahoch, mysliac si, že tak to asi má byť. O mesiac sme sa stretli na oslave mojich menín, o rok na to znovu, nečakane. Tam to už zaiskrilo, aj môj otec, keď zbadal Igora, poklepal ho po ramene a povedal: „Ty budeš dobrý na lopatu.“ Výber bol schválený... Silvester 2009 sme už oslavovali spolu. V tom čase som sa už starala o vážne chorú mamu. Rok sme kmitali medzi bytom, stavbou a domom, kde som sa aj s mojím otcom starala o mamu. Ja som nastúpila aj na opatrovateľské, jej stav si to vyžadoval. V auguste 2011 sme sa rozhodli, že sa nasťahujeme do rozostavaného domu. Zariadili sme si dve izby, na ostatné Igor urobil kartónové dvere a pomaly sme dokončovali vnútro domu. Maľovali sme si sami aj podlahy ukladali spoločne a v tom náročnom období ochorela aj Igorova mamina. Museli sme ju držať psychicky v pohode, žartovali sme, že sa musí dať dokopy, lebo ju potrebujeme k deťom, ktoré určite pribudnú.
V januári 2012 sme sa dozvedeli, že čakáme Adama. Náš sľub bol splnený. Adam sa narodil v septembri. Krásne, zdravé, veľké bábo. V tom čase moja mama už nerozprávala, mala plienky, kŕmili sme ju. Celý čas, kým som bola v pôrodnici, sa o ňu staral Igor. Celá hygiena, lieky, ešte ju aj ostrihal pred mojím príchodom. Takže sme v podstate mali bábätká dve.
Niekedy v marci 2013 som neplánovane otehotnela druhýkrát. Mamina už mala dosť pokročilé štádium choroby, vtedy už bola iba ležiaca. V podstate už prebiehal piaty rok starostlivosti o mamu. Bola som už naozaj v koncoch. Malé dieťa, druhé na ceste. Začínala som uvažovať, že mamu dám do ústavu. Vtedy mi Igor povedal: „Staraj sa o Adamka, o seba a bábätko v brušku a ja sa o tvoju mamu postarám. Necháme si ju doma, aby si si ten svoj krok neskôr nevyčítala.“ Opäť mi dal pocítiť, aký je silný a že stojí pri mne. Mňa to nakoplo a starali sme sa naďalej. V máji mama náhle zomrela. Richard sa narodil v novembri. Adam mal dva rôčky. Opäť sme mali bábätká dve. Igor bol pri obidvoch pôrodoch. Veľmi mi to pomohlo.
V októbri 2016 sme nakoniec pristúpili k sviatosti manželstva. Túžila som po veľkej svadbe a môj muž mi to splnil. Naši chlapci v tom čase mali 4 a 3 roky. Najúžasnejší vek detí. Fungovali ako hodinky. A viac-menej sme si všetko vybavovali a zabezpečovali sami...
Deti vychovávame spoločne. Dôkaz o tom, že to robíme správne, nám už dalo zopár párov, ktoré zložili poklonu a povedali nám, že sme im vzorom. To je asi tá najväčšia pocta.
Naším nápojom lásky je káva. Vtedy akoby sa čas zastavil aspoň na chvíľu. Je to čas na rozhovor a trochu pohody. Veľakrát aj mlčíme a len vnímame blízkosť toho druhého. Aj chlapcov máme takto „vycvičených“, že keď mamka s tatim pijú kávičku, nerušia nás a pekne sa hrajú. Ešte aj odmena sa im ujde, koláčik alebo keksík.
Sami sme zvedaví, čo nám život ešte prinesie. Ale obaja si myslíme, že náš vzťah vďaka životným okolnostiam už stojí na pevných základoch. Vážime si jeden druhého a to učíme aj našich chlapcov. Igor si váži ženu ako takú – ženu-matku, ženu-manželku. Ja si vážim svojho muža ako muža-manžela, muža-otca. Je u mňa na prvom mieste a až potom sú deti. Veď v podstate najprv sme boli my dvaja. Žijeme v harmonickom vzťahu. Sme obaja šťastní, šťastné sú naše deti aj naše okolie. Nevedomky ovplyvňujeme životy iných a to nás teší. Všetkým z celého srdca prajeme, aby si našli tú svoju pravú polovicu.
