Spolu sme začali chodiť, keď sme mali 16, hoci údajne ma miloval od svojich 14 rokov. V sedemnástich ma prvýkrát požiadal o ruku, čo som nemohla napriek mojej zamilovanosti prijať, keďže sme mali pre sebou maturitu a štúdium na vysokej škole. Veď len v romantických filmoch si dievča vezme svojho prvého chlapca! Či?
„Áno“ som mu povedala až po 10 rokoch randenia, po ukončení vysokej školy, absolvovaní jeho ročného pobytu v Austrálii, skončení povinnej vojenskej služby a úspešnom absolvovaní mojej rigoróznej skúšky. Jakub sa narodil 2 roky po svadbe, keď sme už bývali vo svojom a splácali byt. Zdalo sa, že všetko ide tak, ako má.
Keď mal Rasťo 31 rokov prišlo náhle a nečakané ochorenie – v podstate z jedného dňa na druhý, zlyhanie autoimunitného systému - Guillan Barreho Syndróm. Vtedy sme ešte nevedeli, čo to je a v podstate len vďaka Rasťovmu strýkovi, ktorý je lekárom došlo k určeniu správnej diagnózy a už neodkladnému a nevyhnutnému prevozu do Ružinovskej nemocnice v Bratislave. Nikomu neprajem zažiť ten rozhovor s lekárom, ktorý hovorí, že nevie, či Rasťo prežije a ak náhodou prežije, či bude chodiť a či bude schopný žiť normálnym životom.
Po niekoľkých týždňoch strávených nemocnici na ARO a neurológií sa začal učiť chodiť. V Kováčovej ho dali fyzicky dokopy a po necelom roku to vyzeralo, že bude úplne fit. Narodil sa nám druhý syn Rastík. V roku 2014 manžel vstúpil do verejného života, vyhral komunálne voľby a stal sa primátorom jedného mesta na Považí. Svoje hodnoty, ktoré žil ako milujúci manžel, otec a skvelý kamarát stále sršiaci humorom chcel preniesť do politiky a dokázať, že slušný človek dodržiavajúci nielen zákony ale aj životné hodnoty, ako je láska k blížnemu, dobrosrdečnosť, úcta a pokora dokáže mestu pomôcť.
Tretie dieťatko sa rozhodlo v štvrtom mesiaci môjho tehotenstva, že sa nenarodí, čo sme s ťažkým a uboleným srdcom prijali a hovorili si, že asi sa to všetko malo pre niečo stať. Opäť sme žili normálnym životom. Až do minulého roka.
Nikdy by som nepomyslela, že prežijem takéto DEJAVU. V minuloročnom auguste to prišlo a zastihlo nás to opäť nepripravených. Všetko sa zopakovalo, akurát sa zmenila nemocnica (teraz to boli Košice) a oveľa vážnejší priebeh ochorenia, keďže počas jeho pokusu o záchranu základných životných funkcií prišiel silný zápal pľúc . Nasledoval umelý spánok, dýchanie len s pomocou prístrojov, tracheostómia...
Neprajem nikomu zažiť ten pocit, keď sedíte pri jeho posteli a pýtate sa „Prečo?“. Plánovali sme spolu zostarnúť, spolu sa dívať v starobe na staré filmy a užívať si spoločné prechádzky bez stresu, ktorý teraz prežívame, ako každá rodina túžiaca zabezpečiť deťom a rodine slušný život. Viem, že neodpovie, ale v duchu celý čas verím, že ma počuje a moja prítomnosť a neustále rozprávanie a čítanie povzbudzujúcich sms od rodiny a priateľov ho zobudia a preberú k životu. Doma nás čakajú dvaja chlapci, ktorým sa snažím neustále vysvetliť, že ocko sa určite vráti a bude zdravý. A naše prosby a modlitby a úžasný výkon zamestnancov ARO v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach pomohli a Rasťo sa po niekoľkých týždňoch znovu začal učiť chodiť, jesť, piť... Už po tretíkrát.
Stále nevieme, prečo sa to všetko stalo a ani čo bolo spúšťačom tohto procesu a náhleho zlyhania imunity, paralýzy a ochrnutia. V Kováčovej pobyt skončil pre Vianocami a vrátil sa domov a do úradu. Opäť žijeme normálnym životom, hoci sme stále v strehu. V neustálom strehu. Zároveň sme si opäť utvrdili a upevnili naše hodnoty. Vieme, že nie je samozrejmosťou, že sedíme spolu pri večeri, ani že spolu cestujeme v aute, trávime dovolenku alebo prežívame s deťmi ich úspechy i drobné neúspechy v škole.
Občas asi naozaj k nám musí prísť takáto nečakaná rana a bolesť, aby sme pochopili, čo je v živote naozaj dôležité a pre čo a pre koho sa oplatí žiť.
