Nebolo by Moulin Rouge ani Bikram jogy, keby nebolo Francúza...
Stretli sme sa v Prahe na bále francúzskej ambasády. Vyhliadol si ma a asi si myslel, že ako blondínka budem veľmi poslušná. A potom zistil, že to je úplne inak. Ešte som mala pred sebou jeden ročník na gymnáziu, takže som ho dokončila a doma som vyhlásila: maminka, tatinko, idem tancovať do Paríža. Mamina sa zhrozila – „Ty si sa zbláznila! Celý život ľuďom hovorím, že budeš študovať Akadémiu muzických umení. Prijímačky si tam urobíš a keď to nedopadne, tak si choď.“ Nabehla som teda na AMU a hovorila si, že je to v pohode, že to nedopadne, do ročníka berú fakt len pár ľudí. V tomto duchu som tam aj napochodovala. Ale ako to už býva, keď na niečom ľpiete a veľmi to chcete, nepodarí sa to, ale keď tam idete odpútaný s tým, že si vlastne ani nie ste istý, či to chcete, vezmú vás. Takže to dopadlo.
Mamina sa asi potešila
Mamina zdvihla prst a povedala, že prvý ročník si urobím, a potom si môžem robiť, čo chcem. Takže sme s Francúzom ešte na rok zaparkovali v Prahe. Ale rozhodla som sa, že ho doveziem späť do Francúzska. Mám doma Francúza a nevyužijem to? Po prvom ročníku na AMU som mu povedala . „Choď, nájdi si tam prácu, budeš platiť byt, plniť chladničku. A ja tam pôjdem, ako som si vysnila, študovať súčasný tanec a budem mať v Paríži prázdniny.“
Vyrazil ako predvoj pripraviť tam pôdu
Francúz odcestoval na nejaké pohovory a jedného krásneho večera, keď som sa učila na skúšky, mi o druhej ráno volal, že je práve na Pigalle. Pigalle? V tej „prasáckej štvrti“? Predstavovala som si, ako tam všetko svieti na červeno a čo tam chudák, stratený, robí. A on mi oznámil, že mi práve dohovoril konkurz v Moulin Rouge. Hovorila som si, či sa nezbláznil, ja sa tu hrám na veľkú umelkyňu, ktorá bude robiť to veľké umenie a nemusí sa tým živiť, keď už si si nabalila Francúza, a on príde s konkurzom do Moulin Rouge. Jednak vieme, akú majú ľudia o tom predstavu, a je to komercia, ktorá ma totálne nezaujímala. Ale chcela som študovať a v Paríži sa všetko oplatilo, nemohla som čakať dva roky či mi vyjde nejaký konkurz na miesto, kam by som zapadla. Bolo mi vysvetlené, že štúdiá si zaplatím a on utiahne zvyšok.
Takže túžba študovať prevážila
Stále som sa nevedela stotožniť s tým, že pôjdem do Moulin Rouge zdvíhať nohy, ale potom som si ho pregúglila a zistila, že frajerky, ktoré tam berú, sú trebárs baletky z „Boľšoj teatr“ a úroveň je tam veľmi vysoká. A navyše som si povedala, že sa tam aj tak nedostanem. Situácia sa však zase zopakovala, nabehla som tam arogantne s tým, že vlastne o nič nejde, a znovu ma vzali. A k tomu mi boli schopní veľmi efektívne legalizovať pobyt vo Francúzsku, vtedy sme ešte neboli v EÚ. Začala som tam pracovať na 20 hodín úväzku týždenne ako swing. Mala som 19 rokov.
Vysoká blonďavá Slovanka ich musela zaujať
Bolo to o šťastí, pretože ma dokonca zaradili do elitnej skupiny dievčat. Jedny tanečnice sú kankánové, ktoré to fakt oddrú a kontrakt menia po 3 mesicacoch, pretože sú buď zdravotne „odvarené“, alebo im dôjde entuziazmus, ktorý je pre vedenie veľmi dôležitý. Tretí dôvod, prečo sa to tam tak točí je, že keby nabrali krásne Francúzky, po troch mesiacoch im tam rozbehnú odbory, začnú štrajkovať, aby im pridali a aby ich menej tyranizovali. A na to vedenie nie je zvedavé. Tak radšej naberú kočky z celého sveta, ktoré sú po Moulin Rouge hladné a vnímajú to ako svoju životnú skúsenosť do životopisu.
A vy ste túto skupinku kankánových tanečníc preskočili
Keď sa v tejto skupine tanečníc osvedčíte, máte stále eutuziazmus a obľúbia si vás, prejdete do elitnej skupiny topless tanečníc. Väčšinou keď sa tam po niektorej uvoľní miesto. Majú na scéne viac tanca a celkovo vydržia dlhšie. Stál pri mne asi anjel strážny, pretože od nich odišlo dievča a nemali nikoho, kto by sa mu podobal a nahradil ho. Takže ma vzali priamo do tejto skupiny. Inak by som sa zničila oveľa skôr. Medzi topless som vydržala 3 roky.
Bežný deň tanečnice v Moulin Rouge?
Dopoludnia som bola v škole na Bastille, popritom som mala swingový kontrakt, popoludní som vybehla zo suterénu tanečnej sály hore skontrolovať záznamník a keď ma potrebovali, skočila som na metro, kúpila si vrecko haribáčov na Place Blanche, pri prechode vrátnicou Moulin Rouge som už bola jeden veľký úsmev „bonsoir tout le monde“ a pred sebou som mala dvoják. V šatni sa namaľovať, nalepiť mihalnice, natiahnuť pančuchy, zistiť, koho kde robím, skontrolovať choreografické knihy, aby som si to v hlave prebehla, a na scénu. A ráno odznova. Bolo to náročné, ale mala som 19, takže sa to dalo zvládnuť.
Filtre, púder, smiech, šáňo, kokaín alebo krv, pot, drina?
To druhé. Tá bohémska predstava súvisí s filmom Moulin Rouge. Ale dievčat, ktoré sa tam chcú dostať, sú tisíce. Šéfka za rok vidí na konkurzoch 600 adeptiek, a to na nulové miesto – keby niekto vypadol. Takže predstava toho, že ste hviezda Paríža, ktorá je výsostne platená a peniaze potom chodí utrácať na Champs-Élysées, je mylná. Keď som tancovala ja, a myslím si, že to dievčatám veľmi nezdvihli, dostávali sme za večerný dvoják nejakých 92 eur. Čo nie je veľa, mnohé z nich sponzorujú popritom ešte rodičia. A kokaín. Zažila som tam epizódu so sólistkou, o ktorej sa tvrdilo, že mala nadmieru energie a bola veľmi štíhla. Ale vedenie si to tam veľmi stráži. Dievčatá, ktoré naberajú musia merať nad 175 cm a nemôžu byť vychudnuté. Ten trend už odznel. A hlavne neberú tam modelky, ale profesionálne tanečnice, ktoré musia vystúpenie utiahnuť. Malé pevné prsia, aby to nebehalo doprava-doľava. Naozaj tam nie je čas na nejaké šialenstvo, hrá sa 7 dní do týždňa.
Ako sa v Paríži žilo kabaretnej tanečnici?
Keď tancujete v Moulin Rouge, je to prestížna záležitosť. Nehovorím, že v umeleckom svete. Ľudia, ktorí tam, rovnako ako ja, šli robiť umenie, zažiť biedu, dať si umeleckú výzvu a podobne, tí sa s tým nestotožnia. Keď ste tanečnica v MR a bývate na Montmartri, je to život naozaj ako z filmu o Amélií. Máte svojho lekárnika, ktorý vám prinesie všetko bez predpisu až domov, máte svojho pekára, ktorý vám pečivo prinesie až domov, keď vystúpite z metra, predavačka z butiku vystrčí hlavu a zakričí – Tereza, došli nám nové džínsy. Proste dedina v Paríži. Potom prídem do Prahy s hovorím si – Prečo je každý naštvaný? Prečo je to také odosobnené? A prečo mám pri prechádzaní starou Prahou pocit, že je to tu všetko len pre turistov? Montmartre je tiež pre turistov, ale tá štvrť funguje aj domácky.
Tento život Amélie z Moulin Rouge ste viedli 3 roky, čo s dialo potom?
Tri roky som fungovala v štýle – cez deň umelecké projekty, v noci zarezávanie. Ale pridali sa zdravotne problémy. Geneticky som mala nedovyvinuté – neuzavreté bedrové jamky. A tým, že som to tam tak krásne disciplinovane tlačila už od detstva – a všetko robím na 150% - som si vymlela chrupavku v bedrových kĺboch. Čakala ma artroskopická operácia v dvadsiatich štyroch. Bola som z toho hotová. Chvalabohu, že som sa dopracovala k joge, pretože tým prehnaným nasadením by som sa asi samovoľne zabila...
Takže Bikram joga je láska od prvej kvapky potu?
Prvýkrát od čias tanečných tréningov v Moulin Rouge som našla niečo, čo sa im intenzitou totálne vyrovná. Hneď som cítila, že mi to moje tanečné obdobie v Moulin Rouge, ktoré volám ego obdobie, nahradí a vykompenzuje. Poznáte to – prvú polovicu života si ruinujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze alebo si ukojili ego, v druhej polovici obetujeme všetko, čo sme sa naučili, na to, aby sme si zdravie navrátili. Jogu som hneď zaradila do tréningov...
„Bikram joga urýchľuje spaľovanie tuku, odburáva stres, migrény, nespavosť, zlepšuje kondíciu, lieči dlhodobé zranenia“, hovorí Tereza Bonnet – Šenková, dnes už inštruktorka Bikram jogy.
