Najprv som si myslela, že ide iba o nátlak. Mama bola zvyknutá presadzovať svoju vôľu, a keď to nešlo po dobrom či nejakou manipuláciou, jednoducho pritvrdila. Lenže tentoraz to myslela vážne!
O niekoľko týždňov prišiel návrh na súd. Mama žiadala, aby mohla mať Viktorku a Mateja raz až dvakrát mesačne od piatka do pondelka. Čítala som to niekoľkokrát za sebou a nebola schopná pochopiť, že sa to naozaj deje. Tvrdila, že jej bránime vo vzťahu s vnúčatami, že im neposkytujeme dostatočne kultúrne a zdravotne vhodné zázemie. Najviac ma zasiahlo slovo zanedbávanie, ktoré, žiaľ, padlo v súvislosti s výpravami do prírody. Môj flegmatický manžel bol vytočený, málokedy som ho takto videla.
„Toto už je za hranou,“ precedil, keď si návrh prečítal. „Je mi to ľúto, Kája, ale musíme sa brániť,“ povedal.
A tak som zavolala advokátke. Tá mi vysvetlila, že starý rodič môže o styk s vnúčatami naozaj požiadať a súdne ho vymáhať, ale súd bude vždy posudzovať predovšetkým záujem detí. Upokojila ma, že predĺžené víkendy dvakrát mesačne rozhodne nie sú niečo, čo by súd automaticky priznával, najmä ak s tým samotné deti nesúhlasia.
Do celej veci pochopiteľne vstúpila aj sociálka. Priznám sa, že som sa toho bála. Človek počuje rôzne príbehy a zrazu má pocit, že sa mu cudzí ľudia budú vŕtať v rodine. Naša sociálna pracovníčka však bola pokojná, vecná a citlivá. Hovorila s nami, s mamou aj s deťmi. Viktorka sa bála, aby babičke neublížila. Matej bol však otvorenejší. Povedal, že má babičku rád, ale nechce u nej spávať, pretože je tam stále v strese, neustále tam vraj robí niečo zle a často si pripadá ako úplný hlupák. Keď som to počula, bolo mi smutno. Presne takto som sa celé svoje detstvo cítila aj ja.
Prvé pojednávanie na súde bolo pre mňa veľmi ťažké. Mama prišla dokonale upravená, pokojná a presvedčená o svojej pravde. Prvé, čo povedala, bolo ospravedlnenie – ospravedlnila sa sudkyni za to, že bude hovoriť pomaly a možno trochu nesúvislo, vraj je totiž vyčerpaná z práce, zišli sa im teraz na oddelení veľmi náročné prípady. Hneď mi bolo jasné, že chce upozorniť na svoju pozíciu v nemocnici. Hovorila, samozrejme, súvislo a perfektne. Vysvetľovala, ako naše deti potrebujú väčšiu stabilitu, sociálne zázemie, kultúrne vedenie a väčší poriadok. Spomenula skautské výpravy ako dôkaz, že k ich zdraviu pristupujeme príliš ľahkovážne.
Sudkyňa sa jej spýtala, či má úplne konkrétne, preukázateľné príklady situácií, keď boli deti choré, ohrozené alebo zanedbané. Mama chvíľu mlčala. Potom dlho hovorila o skautských výpravách, prekladala to lekárskymi termínmi, nič iné, samozrejme, nemala.
Sudkyňa navrhla mediáciu. Povedala, že vzťah starého rodiča s vnúčatami môže byť dôležitý, ale že deti nesmú byť nútené do niečoho, čo ich dlhodobo zaťažuje. Potom medzi rečou poznamenala, že jej deti tiež chodia do skautu, čo im preukázateľne prináša skôr výhody než nejakú ujmu.
Po pojednávaní ma mama zastavila na chodbe pred súdnou sieňou. „Štveš ich proti mne, to mi je jasné,“ povedala tvrdo. Predtým by som začala vysvetľovať, ospravedlňovať sa a vykrúcať. Tentoraz som povedala: „Nie, mami. Len som ich začala brať vážne.“ Bola to krátka veta, ale pre mňa znamenala veľa. Konečne som sa dokázala ozvať.
Mediácia nebola príjemná. Mama tam hovorila o tom, ako som ju odstrihla od rodiny a ako ju deti postupne strácajú. Ja som sa snažila vysvetliť, že im v kontakte nebránime, len nechceme, aby zažívali víkendy pod tlakom a v úplne zbytočnom strese. Nakoniec sme sa dostali k tomu podstatnému. Deti babičku úplne neodmietali. Chceli ju vídať, ale kratšie, bez prespávania, bez neustáleho hodnotenia a bez presného harmonogramu, čo budú, ako a kedy robiť. Nešlo o neposlušnosť a drzosť! To uznala aj mama, ktorá azda prvýkrát viditeľne zneistela. Myslím, že do tej chvíle naozaj verila, že problém som výhradne ja.
Postupne vznikla dohoda. Mama vzala späť požiadavku na predĺžené víkendy a súhlasila s kratším kontaktom raz za dva týždne. Niekedy u nás či v kaviarni, na prechádzke alebo na nejakej dohodnutej akcii. Bez prespávania. Bez skúšania z učiva. Bez komentárov ku skautu, pokiaľ sa deti samy nebudú chcieť podeliť. Súd dohodu schválil. Nebolo to príjemné víťazstvo. Skôr chvíľková úľava.
Prvé stretnutie po mediačnej dohode bolo rozpačité. Mama priniesla koláč a dve knihy. Už som čakala poznámku o vhodnej literatúre, ale ona len povedala: „Neviem, či sa im budú páčiť, vyberala som ich podľa obálok.“
Viki sa usmiala a Matej jej začal ukazovať fotky zo skautskej výpravy. Mama sa viditeľne držala. Keď videla deti v pršiplášťoch, gumákoch a blate, len sa nadýchla, ale nič nepovedala. Po chvíli sa spýtala: „A nebola vám zima?“ Syn odpovedal, že trochu áno, ale že to bolo skvelé. Mama len prikývla. „Tak hlavne, že ste mali suché ponožky.“
Odvtedy ubehlo niekoľko mesiacov. Netvrdím, že je všetko dokonalé. Mama sa nezmenila a ja tiež nie. Stále máme chvíle, keď sa vo mne ozve stará bolesť a v nej stará potreba všetko riadiť. Ale snažíme sa. Dokonca sa na konci školského roka prišla pozrieť na skautskú besiedku. Sedela medzi ostatnými rodičmi a starými rodičmi, počúvala detské pesničky a na záver zatlieskala. Keď som sa jej pýtala, ako sa jej to páčilo, odpovedala: „Bolo to hlučné, ale celkom milé.“ Od mojej mamy to bola veľká pochvala.
Minulý týždeň mi zavolala a spýtala sa, či by mohla Viktorku a Mateja vziať v sobotu do novej cukrárne, ktorú nedávno otvorili na námestí. „Len na dve hodiny,“ dodala rýchlo, akoby sa bála, že ju odmietnem. Spýtala som sa detí a obe súhlasili. Keď sa vrátili, nadšene rozprávali, že si s nimi babička objednala bubble tea a vyhlásila, že niečo také zvláštne ešte nepila.
Nemohla som uveriť tomu, že mama vôbec ochutnala niečo také nezdravé. Večer mi poslala krátku správu s fotkou, na ktorej bola ona s rozosmiatymi vnúčatami: Bolo to príjemné popoludnie.
