Volám sa Karolína, ale mama mi celé detstvo hovorila Karol. „Karolína, koža lenivá,“ vravievala vždy s pôžitkom, keď som ju požiadala, či by mi nemohla hovoriť mojím menom. Pripadá mi to symbolické – vždy zo mňa chcela mať niekoho lepšieho, noblesnejšieho, reprezentatívnejšieho. A v tomto duchu som aj vyrastala. Mama bola primárka, presná a prísna ako skalpel, vždy vo všetkom perfektná. Bývala dokonale upravená, aj keď si líhala do postele.
Ja som sa, žiaľ, podľa mamy veľmi nevydarila. Vždy som túžila byť učiteľkou v škôlke, čo mi vyhovárala, znechucovala a neskôr aj zakazovala. Vo štvrtom ročníku na gymnáziu som sa vzoprela a namiesto mamou plánovanej medicíny som sa vydala vlastným smerom. Z jej pohľadu som sa rozhodla klesnúť z veľaváženého sveta bielych plášťov medzi zapatlané detské ruky a soplíky pod nosom. Zastanie v rodine som nemala nikde a v nikom. Mama ma vychovávala sama.
Môj otec bol lekár, o generáciu starší, ženatý a podľa maminých slov „muž veľkého formátu“. Lenže jeho „obdivuhodný formát“ spočíval najmä v tom, že sa do nášho rodinného života nezmestil. Síce mame sľúbil, že odíde od manželky, vezme si ju a budeme normálna rodina, pochopiteľne však od svojej ženy a istôt nikdy neodišiel. Mama o ňom vždy hovorila s rešpektom, no zároveň som vnímala, že vo vzťahu k mužom a vlastne k vzťahom vôbec zatrpkla. Nespomínam si ani na jediného „strýka“, ktorý by k nám zavítal, s ktorým by mama išla na rande alebo o ňom aspoň nejako hovorila. Vychovávala ma tak, akoby pripravovala mladého chirurga na vojnovú medicínu, a nie dcéru na život. Bola prísna, precízna a v správaní aj láske ku mne úplne sterilná. V detstve som mala všetko, ale zároveň nič. Ako som len závidela svojim kamarátkam normálnych rodičov.
Keď som jej po maturite oznámila, že v žiadnom prípade nepôjdem na ňou preferovanú medicínu, ale že som si podala prihlášku na predškolskú pedagogiku, zachovala kamennú tvár. Viedli sme spolu o tom mnoho diskusií... Dokonca ani nezvýšila hlas a nijako inak nedala najavo emócie. Len sa na mňa pozrela svojím chladným, odborným pohľadom, ktorým ma vždy dokázala rozobrať na súčiastky, a povedala: „Ty stále trváš na tom, že budeš utierať deťom nosy v škôlke?“
Prikývla som. Uštipačné poznámky som bola zvyknutá ignorovať, nemalo nijaký význam sa s ňou hádať.
„To je škoda, ale napokon som ani nečakala, že by som na teba mohla byť raz hrdá,“ poznamenala mama. Podľa nej som jednoducho zahodila šancu na „poriadne“ povolanie. V tom čase mi začala hovoriť Karolína. Kedysi by som za to bola rada, ale teraz som vedela, čo mi tým chce naznačiť – som „koža lenivá“, niekto, kto zahodil šancu byť niekým na úrovni. Načas sme sa odcudzili, počas celého štúdia mi dávala najavo, že s ničím, čo robím, nesúhlasí. Neprišla mi ani na promócie.
Keď som skončila školu, náš vzťah sa trochu zlepšil. Nastúpila som do materskej školy, vydala sa za Petra a narodili sa nám dve deti, Viktorka a potom Matej. Vtedy ma mama vzala čiastočne na milosť. Dokončila som si ešte magisterské štúdium, stala sa riaditeľkou v škôlke – to pre ňu, myslím, bolo veľmi dôležité.
A tiež tu boli moje deti, nová šanca, že to niekto z rodiny niekam dotiahne. Žiaľ, aj rolu babičky poňala trochu po svojom. Deti milovala, o tom nepochybujem, ale jej láska mala vždy podobu kontroly, rád, pripomienok a očakávaní. Keď boli malé, ešte to šlo. Bábätko neodvráva, nanajvýš plače. Horšie to začalo byť, keď podrástli a už si dokázali povedať, čo chcú a čo nie.
Ja aj manžel sme milovníci prírody – hôr, horolezectva aj turistiky. Radi spíme pod stanom aj pod holým nebom a deti chodili odmalička s nami. A tak nie je div, že neskôr začali na vlastnú žiadosť chodiť do skautu. Obaja to milujú. Chodia na výpravy, spia vonku, vracajú sa domov špinaví, niekedy premočení, tri dni neumytí a vždy neuveriteľne nadšení. Ja som za to bola rada, sú odolní a vyrovnaní, vedia sa popasovať s nepohodou a problémami. Skaut by som odporučila každému dieťaťu.
Mama v tom však videla úplné zlyhanie a našu pohodlnosť. „Zase ste ich odložili? Oni naozaj spali v tej zime vonku?“ pýtala sa raz, keď som jej rozprávala o skautskej víkendovej výprave.
„Spali v stane v páperovom spacáku, majú dobré vybavenie a boli nadšení,“ vysvetľovala som jej.
Pokrútila hlavou, šľahla po mne pohľadom a povedala: „Tomuto hovoríš zodpovedná starostlivosť? Zápal pľúc, kliešťová encefalitída a salmonela ťa nechávajú chladnou?“
Spočiatku deti k babičke chodili celkom rady. Bolo to tam iné, čo ich bavilo. Mala krásny byt, brávala ich do reštaurácií, galérií, na koncerty vážnej hudby, kupovala im kvalitné veci. Lenže s pribúdajúcim vekom sa začali návštevám vyhýbať. Najskôr nenápadne. Neskôr však čoraz otvorenejšie.
Matej raz cestou domov vyhlásil: „Mami, ja už nechcem u babičky spávať. Ona ma stále skúša, nachytáva, a keď niečo neviem, tvári sa, že som úplne hlúpy. Občas tiež hovorí dosť škaredo o tebe, to mi prekáža najviac.“
Úplne presne som vedela, o čom syn hovorí. Viki dodala, že u babičky nesmie skoro nič robiť spontánne, všetko má svoj správny postup. Deti majú ráno rozcvičku, žiadne „hlúpe hranie“, vždy je pripravený nejaký vzdelávací program. Celý deň nesmie vyjsť nazmar ani jediná minúta.
Snažila som sa im vysvetľovať, že to babička myslí dobre. Že s ňou zažívajú zase trochu iné veci než s nami. Vymenúvala som, čo vďaka nej videli a spoznali. Lenže deti už neboli malé. Mali svoj pohľad na vec, jednoducho už u babičky spať nechceli. Syn dokonca raz predstieral horúčku. A tak som sa rozhodla, že ich už nebudem nútiť. Deti už neboli malé, a keď mi povedali, že u babičky jednoducho spať nebudú, nechcela som ich nútiť.
Mama to znášala veľmi zle. Najprv mi vyčítala, že deti neviem viesť k úcte. Potom začala hovoriť o tom, že ich proti nej ovplyvňujeme. Často volala, písala dlhé správy a vypisovala, kedy sme jej deti „odopreli“. Raz mi do telefónu povedala: „Karolína, uvedomuješ si, že ako babička mám na vnúčatá právo zo zákona? Ak mi ich nebudete dávať pravidelne, budem to riešiť právnou cestou!“
