Kamila bola krásna, zaujímavá, dlhonohá a vyzývavá žena. Z očí jej sršala dravosť a divokosť. Navyše bola povoľná. Ak by som ju mal opísať čo najjednoduchšie, bola to žena na sex. Večer si s ňou poriadne užiť a hneď potom sa každý vrátiť domov.
Nikdy by mi nenapadlo plánovať s Kamilou spoločný život, manželstvo, nieto ešte rodinu. Mal som Martinu. Najlepšiu a najobetavejšiu ženu pod slnkom. Miloval som ju, obdivoval a vážil si ju. Nikdy by som manželku neopustil, veď som bol predsa charakterný chlap! Aspoň som si to myslel, kým mi do života nevtrhla víchrica.
„Pozri, braček, táto po mne ide,“ ukázal mi na ňu jedného dňa Vojto, brat mojej ženy.
Vedel som, že si toho vo svojich dvadsiatich piatich rokoch zatiaľ veľa neužil a robí všetko pre to, aby to zmenil. Ženy ho zaujímali, ale, žiaľ, ony oňho veľký záujem nejavili.
„Tak choď do toho. Je staršia, možno by ti to mohlo vyjsť,“ povzbudil som švagra a navrhol mu, nech ju ide vyzvať do tanca. Bolo to na hodoch, všetci sa zabávali a tá žena vyzerala, že nemá žiadne zábrany.
Ani ma neprekvapilo, že pozvanie do tanca prijala a dokonca sa s Vojtom dobre bavila. Rozprávali sa, ona sa smiala, možno s ním aj trochu flirtovala. Pozoroval som, ako sa jej pri tanci vlní zadok. Mala ho tak akurát, ako by povedal môj otec. Nebol taký útly ako Martinin, ale ani zďaleka nebol široký.
„Aby ti oči z jamiek nevypadli,“ skonštatovala s úškrnom moja žena, keď si všimla, kam sa pozerám.
„Čo si hneď myslíš, Marti? Pozerám sa, či sa bračekovi konečne podarí zabodovať. Pozri, tancujú spolu už druhé kolo,“ poznamenal som. „Zaujímalo by ma, kto to je. Túto nepoznám, asi nebude odtiaľto.“
„Nepoznáš?“ zasmiala sa Martina, ktorá pracovala na obecnom úrade. „Možno by si mal. Je to starostova milenka.“
Prekvapene som nadvihol obočie a tá záhadná žena ma začala zaujímať o čosi viac. Vlnila sa na parkete, priťahovala pohľady mužov a iba občas pozrela smerom k starostovi, ktorý sedel pri stole so svojou manželkou a jej rodičmi. Úplne ju ignoroval, a možno práve preto tak ochotne flirtovala s každým, kto sa o to pokúsil. Aj s naším nesmelým Vojtom.
„Ľudia, toto je Kamila, zoznámte sa,“ priviedol nám ju švagor predstaviť a ona si k nám sebavedomo prisadla.
Bola to trochu rozpačitá situácia, preto som sa snažil spoločnosť zabávať. A zrejme sa mi to aj darilo, pretože som ju zaujal. Ešte v ten večer som s Kamilou skončil za verejnými toaletami, v tme, iba za sprievodu vzdialenej hudby.
Milovali sme sa tak divoko, akoby som zo seba chcel striasť aj hriech a pocit viny, ktoré som si však v tej chvíli vôbec nepripúšťal. Tá potvora ma zviedla, obhajoval som sa neskôr sám pred sebou.
Keď sa mi vrátil zdravý rozum, uvedomil som si, že som bol prvýkrát v živote svojej manželke neverný. Navyše so ženou, do ktorej sa bláznivo zamiloval jej brat a ktorá mu svojím správaním aspoň na krátky čas ukázala možnosť, že by ju mohol získať.
Hoci som sa zaprisahal, že to bolo raz, prvýkrát a naposledy, moje predsavzatie mi dlho nevydržalo. Čoskoro som sa stal Kamilou posadnutý. Mňa v jej prízemnom byte zaujímala predovšetkým posteľ. A stôl. Práčka, podlaha, komoda.
Mám pocit, že počas našej veľmi intenzívnej známosti sme sa milovali hádam všade, kde nám to priestory jej domova dovolili.
Kamila bola divoká a trochu zvrátená, ale v tom dobrom zmysle slova. S ňou som vyskúšal najrôznejšie polohy a praktiky. Experimentovala, mala rada nebezpečenstvo a výzvy.
Spomínam si, ako ma raz začula pred svojím domom. Otvorila okno a provokatívne sa ku mne otočila chrbtom. Už som vedel, že zásadne nenosí nohavičky. „Žena hriechu,“ hovorievala o sebe, pretože hriech vraj číha všade a ona chce byť pripravená.
Snažil som sa preto uspokojiť ju čo najviac a zdalo sa, že sa mi to celkom darí.
„Kamila už za starostom nechodí,“ oznámila mi pobavene Martina. „Vojto má teda šancu,“ smiala sa.
Do smiechu by jej však nebolo, keby tušila, kto starostu nahradil.
Nám sa darilo zostať nenápadní, hoci sme sa správali ako dvaja neopatrní blázni. Napríklad vtedy, keď vykukla z okna a naznačila mi, aby som k nej pristúpil zozadu. Iba trochu si nadvihla šaty a ja som ani na okamih nezaváhal.
