Bol som taký pohltený tou zvláštnou situáciou, v ktorej sme si museli dávať pozor na každý hlasnejší zvuk, aby z protiľahlého domu nevykukli zvedaví susedia. Kamila bývala hlasná, vedela povedať, čo ju vzrušuje, ničoho sa nebála a pôžitkársky prijímala všetko, čo som jej ponúkal.
S Martinou ma spájal pokojný a krásny život. Láska, aj keď to v mojom prípade znie poriadne falošne. Manželka bola mojou druhou polovicou. Potreboval som ju a nevedel som si predstaviť iný život. Záležalo mi na nej, na jej zdraví a spokojnosti. Riešili sme spolu obyčajné veci každodenného života. Ale Kamila, to bola úplne iná liga.
Dve ženy, absolútne odlišné. A napriek tomu, keď sme sa niekde stretli, rozprávali sa spolu ako dobré kamarátky. Ako by aj nie.
Martina totiž trochu kalkulovala. Nejaký čas si naozaj myslela, že sa Kamile zapáčil Vojto. Jej milý, dobrý a neskúsený brat. Prečo inak by sa s nami takto bavila? Na podobných akciách sme sa s Kamilou pod rôznymi zámienkami každý zvlášť vytrácali a potom sme končili napríklad v neďalekom lesíku. Takéto milovanie muselo byť rýchle, no o to bolo divokejšie a živočíšnejšie.
V tom čase som už hádam ani nemal výčitky. Lenže nič netrvá večne a pri jednej podobnej akcii všetko prasklo.
„Pozval som ti Kamilu, braček,“ prezradil som Vojtovi, keď som oslavoval narodeniny. A hoci mala byť oslava iba v rodinnom kruhu, svoju milenku som tam jednoducho musel mať.
Švagor sa rozžiaril, ale ako oslava pokračovala, pristúpila ku mne Martina: „Mám pocit, miláčik, že Kamila začína mať slabosť skôr na teba.“
Jej slová ma celkom vyľakali. Žiaľ, nie natoľko, aby som začal byť dostatočne opatrný. Ešte nebola ani tma, keď som sa nenápadne vytratil popri dome tak, aby si to nikto nevšimol. Manželka sa dobre zabávala s rodinou, a preto nemusela byť príliš opatrná ani Kamila, keď sa o niečo neskôr vytratila za mnou.
„Kam pôjdeme?“ šepkala vzrušene, len čo sme sa stretli na dohodnutom mieste.
Voňala zakázaným ovocím, ja som bol príjemne nabudený adrenalínom a pudy mi v tej chvíli zrejme úplne zatemnili mozog.
„K rybníku. V tomto čase tam už nikto nebude,“ navrhol som.
Boli sme práve v najlepšom, keď sa pri vode rozhrnulo krovie. Hľadeli na nás dvaja prekvapení rybári s malým chlapcom. Možno práve preto, že aj ten chlapec sa stal svedkom toho, pri čom nás pristihli, začali sa obaja hlasno rozčuľovať a pohoršene nám nadávať.
„Ty, Daniel, ženatý chlap! Nehanbíš sa podvádzať Martinu?“ hundrali. Obaja sme ich prosili, aby boli ticho a neprezradili nás. Lenže práve ich krik k nám pomerne rýchlo pritiahol pozornosť ľudí zo širšieho okolia. Ako to dopadlo?
Vojto so mnou odvtedy až dodnes neprehovoril ani slovo. Manželka sa so mnou rozviedla. A hoci stále bývame v tej istej obci, od rozvodu sa viac-menej ignorujeme, čo ma veľmi mrzí. A dobre mi tak.
DANIEL, 30 ROKOV
