Mamina sestra s rodinou žila vo vzdialenom meste, ale často sme sa navštevovali. Najviac som si rozumela s najmladšou z mojich sesterníc Vierkou, s ktorou som trávila značnú časť letných prázdnin. Polovicu dní u nás, druhú u nich.
„Tá Betka je čudná, čo?“ krčila nos nad svojou najstaršou sestrou Vierka už ako malá.
Pravda, Betka bola trochu zvláštna, s nikým sa veľmi nekamarátila a najčastejšie ste ju mohli nájsť s gitarou.
„Čo by sme jej vyviedli?“ dumala Vierka.
Boli sme malé, desaťročné dievčatá, zatiaľ čo Betka mala už šestnásť.
„Dáme jej do topánok kaktus,“ navrhla a potešene sa rozosmiala. Okamžite sa ponáhľala svoj nápad zrealizovať. Keď potom Betka, nič zlé netušiac, skočila do tenisiek, ozval sa výkrik a my sme utekali do bezpečného úkrytu.
„Vy malé potvory, to si odskáčete!“ počuli sme nahnevanú Betku a ukryli sa v starej kôlni.
V tomto duchu sme jej znepríjemňovali život, ako sa len dalo, a nepomohlo ani to, keď nám teta spravodlivo každej dala na zadok.
„Že vám to za to stojí,“ ohŕňala nad nami nos prostredná Silvia.
Roky ubiehali, Betka sa vyučila za kuchárku, vydala sa a krátko po svadbe sa jej narodili dvojičky. Prostredná Silvia zostala slobodná ná, ale mala priateľa a s ním syna Kamila.
Mala komplikovanú povahu a stále chcela každého riadiť. Živelná Vierka nemala o svojich sestrách vysokú mienku, mierila vyššie. Jej plán vyštudovať vysokú školu jej v predposlednom ročníku prekazilo rizikové tehotenstvo a po neskoršom potrate školu vzdala. Zanevrela na mužov a nejaký čas sa dokonca liečila na psychiatrii. Hoci titul nezískala, tvárila sa, akoby jej absolvované semestre priniesli prinajmenšom titul kandidáta vied. So Silviou ani Betkou som sa nestretávala často, stále som bola najviac v kontakte s Vierkou, hoci mi niekedy poriadne liezla na nervy.
„Tá naša Betka je vážne nemožná. Chápeš, že sa vyučila len za kuchárku a je taká spokojná?“ odsudzovala Vierka svoju najstaršiu sestru. „A ten jej Jaro má v hlave sotva dve mozgové bunky,“ ďalej ohovárala Betku. „Predstav si, že chodia s Betkou a deťmi kempovať. Mňa by pod stan nikto nedostal,“ otriasla sa Vierka.
„Ja som bola s našimi niekoľkokrát tiež pod stanom a bola to celkom zábava,“ pokrčila som plecami.
„To mi ani nehovor. Stanovanie považujem za výsadu takých tých veľmi obyčajných ľudí,“ odfrkla.
„A čo sme iné než obyčajní ľudia?“ ohradila som sa.
„Veď vieš, ako to myslím,“ mávla rukou a radšej zmenila tému.
Jej správanie ma rozčuľovalo a dráždilo, ale stále som to brala tak, že keď nemám súrodencov, mám aspoň sesternicu.
Keď som raz s mamou vyrazila na návštevu k tete, v pláne bolo aj to, že navštívime dievčatá v ich nových domovoch. Všetky tri naďalej žili v rodnom meste, ale zatiaľ čo u tety sme už s mamou boli niekoľkokrát, u dievčat ešte nie. Len občas sme sa s nimi stretávali u tety, kam za nami prišli.
„Nečakajte žiadny veľký komfort, mám sa čo obracať, keď som bez chlapa,“ upozorňovala nás Vierka hneď vo dverách.
„Tak toto je moje kráľovstvo,“ pozývala nás ďalej. Jej minimalistický štýl nebol nič pre mňa, ja mám radšej útulnejšie prostredie. Prísne uprataný byt pôsobil pochmúrne a stroho.
„Ešte by som si chcela tamto na tú stenu dať jeden abstraktný obraz, ale musím si naň našetriť. Je to nádherná čierna plocha s červeným kruhom. To mi sem bude úžasne ladiť,“ snívala Vierka. Jaj, k čiernemu nábytku a tmavosivým stenám ešte čierny obraz, to bude ako v pekle, pomyslela som si, ale nekomentovala som to.
„Keď uvidíte, ako býva Betka, to sa nasmejete. Byt má preplnený policami s hlúposťami, koberce od steny k stene, čo už nie je moderné. Chápem, že nemajú veľa peňazí, ale to dievča je asi zaočkované proti vkusu. Vždy bola jednoduchšia,“ hanila Betku Vierka.
„Hádam to nebude také hrozné, Vierka,“ povedala jej zmierlivo mama, ale Vierku to len podnietilo k ďalším ohováraniam.
V tej chvíli som netušila, prečo o nej tak škaredo rozpráva, ale neskôr mi došlo, že za tým môže byť závisť, pretože Betka má rovno dve deti, zatiaľ čo Vierka žiadne. Boli sme rady, keď sme sa vrátili k tete, a keď sme neskoro večer líhali na rozložený gauč v obývačke, zhodli sme sa na tom, ako nám Vierka liezla na nervy neustálym povyšovaním sa nad Betku.
Na druhý deň sme navštívili Silviu. Takmer nás nepustila k slovu a zatiaľ čo rapotala o svojom živote, dirigovala priateľa a syna ako generál vojakov.
„Nezostanete ešte? Mali by ste sa poriadne najesť. Betka je zvyknutá variť samé gebuziny, to má z tej jedálne, kde varí, ešte vám bude zle.“ Aj ona si rýpla do staršej sestry, keď sme jej povedali, že sme k Betke pozvané na obed.
Rozpačito sme sa s ňou rozlúčili. Keď sme boli vonku, obe sme si vydýchli od úľavy.
„Ja neviem, čo to medzi tými dievčatami je. Nerozumiem tomu, prečo majú stále ťažké srdce na Betku. Ja viem, že vždy bola trochu zvláštna, ale hádam predsa nie je taká zlá,“ krútila hlavou mama.
„Neviem, aká je teraz Betka, ale z Vierky je namyslená koza a Silvia by najradšej riadila celú zemeguľu. Ešteže sa dá aspoň s tetou porozprávať, inak škoda premárneného času,“ skonštatovala som a mama súhlasne prikývla.
Prišli sme k paneláku, kde bývala Betka. Brala som to ako dobrovoľne-povinnú návštevu a hovorila som si, že to jednoducho v záujme dobrých rodinných vzťahov musím vydržať. S Betkou sme si nikdy neboli blízke a po všetkých tých zlomyseľnostiach, ktoré som jej v detstve pripravila, som nečakala žiadne vrúcne privítanie.
Keď sa otvorili dvere, na prahu stála Betka. Bola z nej mohutná žena s červenými lícami, ktorá sa na nás usmievala a najprv schmatla do náručia mamu, potom mňa.
„Dievčatá moje, taká som rada, že vás vidím! Strašne som sa tešila. Pripravila som vám rezne so šalátom, dúfam, že to jete. Tak nestojte vonku a poďte ďalej.“
Jej byt vôbec nebol nevkusný, ako naznačovali obe mladšie sestry. Bol útulný. Práve tie drobnosti vytvárali prívetivý dojem a huňatý koberec v obývačke príjemne šteklil chodidlá.
„Jaro je, žiaľ, v práci, vráti sa až nadránom, a deti sú v tábore. Aspoň budeme mať pokoj a pekne sa porozprávame,“ usmievala sa na nás a naliala nám domácu mätovú limonádu.
Obed nebol žiadna gebuzina, ako nás strašila Silvia, ale naopak, jedlo bolo vynikajúce. Potom pred nás Betka postavila tácku s domácim koláčom.
„Mám sa dobre, Jaro je dobrý, deti sú zdravé a hnevajú primerane, jediné, čo mi robí starosti, je mama. Trápi ju zdravie, ale nemôžem ju dostať k lekárovi,“ posťažovala sa.
„Mne vôbec nič nehovorila,“ začudovala sa mama.
„Veď áno, ona je taká. Len aby nikoho neobťažovala. Prosila som aj dievčatá, nech jej dohovoria, možno by na ne dala viac než na mňa, ale povedali, že mamu poznajú, že má svoju hlavu a nebudú sa s ňou dohadovať,“ pokývala hlavou. „No nič, dievčatá, rozprávajte, ako sa máte? A čo ty, Zuzka? Nepomýšľaš na rodinu? Alebo ti ešte žiadny nepadol do oka?“
„To vieš, že padol, postupne hneď dvaja, ale mne sa ešte akosi nechce viazať.“
„Naša Zuzka má túlavé topánky. Stále je niekde preč, tá hádam nebude mať čas ani porodiť mi vnúča,“ usmiala sa mama.
„Užívaj si, kým sa dá a kým ťa to baví. Ja som od skorej mladosti túžila po rodine a zariadila som sa podľa toho. Nič neľutujem. Prajem si len, aby z tých mojich drobcov vyrástli slušní ľudia.“
Popoludnie s Betkou ubehlo ako voda a na rozdiel od návštev jej dvoch sestier sa nám od nej ani nechcelo odísť.
„Musíte prísť častejšie. Bolo mi s vami veľmi dobre,“ objímala nás na rozlúčku a bolo vidieť, že to myslí vážne.
„Mám pocit, Zuzi, že tá Vierkou a Silviou zatracovaná sestra je skvelá žena,“ zhodnotila mama Betku.
Od našej „výpravy“, ako sme o návšteve príbuzných hovorili, sme si s Betkou raz či dvakrát do mesiaca telefonovali a jej nákazlivý smiech ma vždy nabil energiou. Keď sa ozvala Vierka, čo už bolo zriedkavé, jej rozprávanie bolo plné ohovárania. Len málokedy som hovorila so Silviou, ktorá ma nikdy nenechala dohovoriť a zakaždým mi skočila do reči s nevyžiadanou radou, ako mám tú či onú vzniknutú situáciu riešiť. Vždy, keď som s ňou ukončila hovor, mala som hlavu ako balón.
Raz opäť volala Betka, ale tentoraz nemala dobré správy. Jej hlas znel vystrašene a vyčerpane. Povedala nám, že s tetou je to veľmi zlé a že by chcela ešte naposledy vidieť svoju sestru. Na nič sme nečakali, na druhý deň sme sadli do auta a vyrazili za tetou.
