Ležala v nemocnici a takmer sme ju nespoznali, aká bola chudá. Postávala tam aj Betka, s ktorou som vyšla na chodbu, aby si mama s tetou mohli v súkromí povedať všetko, čo chceli.
„Je mi to tak ľúto, Betka,“ objala som ju.
„Som z toho úplne zničená. Neviem si predstaviť, že tu nebude. Veľmi si spolu rozumieme, vždy si uvaríme kávu a rozprávame sa a rozprávame,“ Betka sa rozplakala.
„A už nie je žiadna nádej?“
Pokrútila hlavou.
Po návrate som Betke každý deň telefonovala a vždy sme strávili rozprávaním takmer hodinu. Teraz som to bola ja, kto sa jej snažil odovzdať čo najviac dobrej energie. Potom mi to nedalo a vybrala som sa k nej sama, bez mamy. Bola utrápená, unavená, snažila sa usmievať, ale veľmi jej to nešlo.
„Trávim v nemocnici každú voľnú chvíľu, ako sa len dá. Jaro to chápe, snaží sa ma zastúpiť, aby deti nestrádali. Je mi hrozne, Zuzka, tebe to môžem povedať.“
„A čo dievčatá? Striedate sa?“
Mlčky pokrútila hlavou.
„Nie?“
„Dievčatá tam nechodia. Vierka tvrdí, že by to nezvládla, že by ju to psychicky zložilo. A Silvia hovorí, že by na nej mama spoznala, že je s ňou koniec, a pretvarovať sa vraj nevie.“
„To sú ale sebci!“ vyletelo zo mňa.
„Každý znáša také veci inak. Veď vieš, že Vierka je labilná a Silviina prítomnosť by mame skôr priťažila,“ ospravedlňovala ich Betka.
„Hm. A ty si tá skala, na ktorej to všetko stojí,“ pozrela som sa jej súcitne do očí.
„Ja to vydržím, Zuzka. Predsa tam mamu nenechám samotnú. Vieš, ako by sa jej odchádzalo, keby si myslela, že sa na ňu všetci vykašľali? Povedala som jej, že dievčatá majú hroznú virózu a nechcú ju nakaziť.“ Chudera Betka ešte tie dve ospravedlňovala, ale bolo od nej pekné, že mame nebrala ilúzie o jej dcérach.
Onedlho teta zomrela. Prišli sme s mamou na pohreb, ktorý zariadila Betka s Jarom. Po skončení obradu sme sa zišli v reštaurácii.
„Tá Betka je nemožná, mám na ňu takú zlosť!“ spustila Vierka, keď sme sa spolu ocitli samy. „Ona nechá urobiť tie najdrahšie vence zo živých ruží!“
„Vyberala si to s ňou, nie?“ začudovala som sa naoko, pretože som vedela, že dievčatá v tom nechali Betku samu.
„Ja by som na to nemala nervy. No ale chápeš to?“
Prenikavo som sa na Vierku pozrela, kým neuhla pohľadom. Nepovedala som ani slovo, otočila sa a odišla.
S Betkou sme ja aj mama stále v kontakte. Tá, na ktorú by jej sestry najradšej zavesili všetky možné chyby, je totiž tou najmilšou a najsrdečnejšou osobou, akú poznám.
