Zamilovali sa do Kostariky. Každý zvlášť, vtedy sa ešte nepoznali. Keď sa v krajine Strednej Ameriky o pár rokov ocitli spoločne, plánovali sa tam usadiť. Nakoniec sa po troch mesiacoch vrátili na Slovensko a oázu našli na Gemeri. Macha a Martin Zvolenskí sú spolu tri roky a stihli dva sobáše, majú dve deti, zrekonštruovali dom. Žijú bez konzumu, v obklopení lúk, lesov a pri potoku.
Každý z nich roky sníval a spriadal predstavy o budúcnosti. Niektorí by to možno nazvali vzdušnými zámkami, ale rodáčka z Košíc a Rožňavčan svoju fantáziu popustili len do takej miery, o ktorej boli presvedčení, že raz ju dokážu preniesť do reality. Vtedy ešte netušili ako a s kým sa to podarí, len cítili, že takto budú šťastní. Neponúkneme vám ich plány hneď teraz v najbližších riadkoch. No po prečítaní ich spoločného životného príbehu vám bude jasné, že k aktuálnemu spôsobu života dospeli po niekoľkoročnej intenzívnej práci, skúsenostiach v zahraničí a hlavne nevzdávaní sa.
Cestovateľ, kam sa chystáš najbližšie?
Niekdajšia viacnásobná medailistka z Majstrovstiev Slovenska v plávaní a triatlone a účastníčka európskych aj svetových podujatí juniorov sa práve vďaka športu prvýkrát dostala do cudziny. Ako to už býva, i ju zaujali rôzne kultúry, rozmanité zvyklosti a cudzie jazyky. Vďaka práci v cestovnom ruchu lietala z raja do raja. Doslova. Striedala destinácie ako Zanzibar, Mexiko, Seychely, Kostarika. „Bola som na najkrajších miestach sveta, no bola som tam sama. Neraz keď som sa pozerala na oceán, želala som si nájsť pravú lásku, s ktorou by som toto všetko mohla zdieľať. Vrátila som sa na Slovensko s tým, že si chcem založiť rodinu. Vedela som, že život v meste nie je nič pre mňa, prenajala som si teda byt v Tatrách a zamestnala som sa v popradskom aquaparku ako trénerka,“ ozrejmuje Macha, inak vlastným menom Iveta, ale tak už jej hádam ani nikto nepovie. „Macha v Strednej Amerike znamená blondínka, žena so svetlou pokožkou, ktorá vyniká spomedzi ostatných. Takto ma prvýkrát oslovil aj Martin, keď sme sa stretli,“ objasňuje pôvod svojho neoficiálneho krstného mena. Krátko na to, ako sa východniarka usadila pod Tatrami, Martin Zvolenský pricestoval zo zahraničia, aby strávil týždeň so svojou mamou. Obidvaja sa medzičasom zaregistrovali na zoznamke. „Všimla som si Martinovu profilovú fotku z Kostariky, a tak som mu napísala: „Ahoj, cestovateľ, kam sa chystáš najbližšie?“ Odpoveď prišla v podobe hlasovej správy v španielčine, neskôr sme prešli do angličtiny a slovenčina bola až tretí komunikačný jazyk. V stredu sme si vymieňali správy, vo štvrtok sme sa stretli a o dva mesiace sme už spolu bývali,“ vybavuje si dnes 29-ročná blondínka a jej polovička ju dopĺňa: „Jedno stretnutie nám obom stačilo na to, aby sme vedeli, že túžime byť spolu. I ja som si po rokoch života mimo Slovenska uvedomil, že chcem mať po boku slovenskú partnerku, je pre mňa dôležité komunikovať po slovensky, keď trebárs doma večeriame. Pri meditácii a vizualizácii svojej budúcnosti som si aj to zapísal do denníka.“
Otrava jedlom v Ekvádore
Mimochodom, Martin ešte počas detstva v Rožňave tušil, že raz za hranice odíde. Jeho prvou zastávkou bola Praha, kde dva roky žil. Plány dostať sa do USA mu v roku 2001 prekazil teroristický útok na newyorské dvojičky, a tak si namiesto toho kúpil letenku do Londýna. „Začínal som ako aupair v Cambridge. V Británii som žil deväť rokov a vystriedal som niekoľko zamestnaní. Až som sa v roku 2012 všetkého zbavil, zbalil som sa do jedného batoha a odletel do Karibiku. Ako dobrovoľník som pôsobil v komunite, kde sme ľudí v odľahlých oblastiach učili, ako zlepšiť svoj život a zmierniť chudobu. Dávali sme im základy farmárčenia, ukazovali im, ako žiť inak. Práve v Ekvádore som sa začal viac zaujímať o to, čo jem. Určite to pramenilo z okolitého prostredia, no tiež z toho, že som tam zažil otravu jedlom. Dodnes neviem, či to bolo vodou zo studne, alebo nedostatočne tepelne spracovaným kuracím mäsom v kebabe. Dopadlo to tak, že dva týždne som ležal sám bez pomoci a zvíjal som sa v kŕčoch. Ledva som to prežil. Napriek všetkému som stále veril, že to zvládnem, že nemôžem predsa na tejto hroznej posteli zomrieť. Uvedomil som si, že moje telo je moja priorita. Akonáhle som sa vzchopil, začal som si študovať o dlhovekosti a výžive prostredníctvom podcastov, audiokníh, absolvoval som online holistický kurz v New Yorku.“ Zdravá výživa ho drží dodnes.
No už sa podľa jej princípov neriadi iba on, ale celá štvorčlenná rodina. Medzičasom sa rodina Zvolenských rozrástla o dve rozkošné deti, dcéra Maia má dva roky a syn Maui 11 mesiacov. Keď sa dvojica zoznámila, spoločne odcestovala do milovanej Kostariky s jasným cieľom: kúpiť pozemok a postaviť dom. „Až tam sme si uvedomili zásadné veci: chýbali by nám štyri ročné obdobia, neobmedzený prístup k tečúcej pitnej vode, kvalitná strava, priatelia i rodina. Navyše už som bola tehotná a prvé tri mesiace boli veľmi náročné,“ hovorí ani nie 30-ročná mamička.
Každé ráno v záhrade naboso
Kým si zaľúbenci užívali spoločné chvíle v Strednej Amerike, zavolal im príbuzný, že na Gemeri je na predaj dom. Martin nepotreboval nič viac počuť. „Ako chlapec som bol dve letá cez prázdniny na chate práve v tomto regióne, celá rodina sme chodili na huby. A tak rodičia išli na obhliadku a cez video hovor sme dom kúpili. Stojí na konci dediny hneď vedľa potoka. Tešili sme sa, že si splníme sen. Už nehovorím o tom, keď som sa naň išiel hneď po prílete pozrieť, rozplakal som sa. Nie však od šťastia. Dom nebol taký starý, aký bol zanedbaný. Ešte v tú noc som od nervov vytrhal celú kuchyňu,“ hovorí príhodu dnes už s úsmevom.
Po dvoch mesiacoch prerábky sa sťahovali. Macha túžila po domácom pôrode. Zatiaľ sa jej to nesplnilo. V prípade dcéry nemala dostatok času zžiť sa s novým prostredím a synček bol v brušku otočený hore hlavou, takže cisársky pôrod bol viac-menej nevyhnutný. Iba málo z toho čo doposiaľ odznelo sa možno o Zvolenských dozvedieť z instagramového účtu, hoci spôsob svojho života na sociálnych sieťach do istej miery s verejnosťou na profile @sme_rodinka zdieľajú. Zameriavajú sa však skôr na funkčný minimalizmus a kvalitu, ktoré si osvojili. Trebárs každé ráno začínajú aspoň niekoľkominútovým pobytom v záhrade. Ideálne naboso. Nezabráni im v tom ani dážď, ani sneh. V zime deťom oblečú iba ľahké oblečenie, aby si zvykli na otužovanie. Podľa ich výrazu na tvárach usúdia, keď majú dosť. Maia to už vie povedať nahlas. Akékoľvek aktivity vonku sa jej páčia, či pomáha mame v záhradke, alebo sa čvachce v studenom potoku.
Žiadne plačúce bábiky
„Niektorí nás považujú za hipisákov, pre iných sme divní. My sme sa len vrátili k tomu, ako žili naši predkovia. Neodmietame modernú medicínu, ani technické výdobytky. Napriek tomu sa vyhýbame svetelnému, informačnému i elektromagnetickému smogu,“ rozpráva Macha, pre ktorú je podstatné, aby obidve ratolesti boli podľa možností súčasťou všetkých aktivít v dome i okolo neho.
Vždy formou hry. Aj hračky rodičia vyberajú s jasným zámerom. Len ťažko by ste v ich detskej izbe našli bábiku, ktorá napodobňuje plač či blikajúce plastové autíčko, ktoré vydáva zvuky sanitky. Za to drevené kruhy, rebriny a preliezačky majú. „Pri visení na kruhoch rozvíja jemnú motoriku, posilňuje ramená, chrbát, stred tela, trénuje rovnováhu i koordináciu. Obľúbila si tiež ortopedické podložky, ktoré sú na vývoj klenby chodidla. Ústna harmonika je tiež perfektný spôsob ako deti zabaviť v aute. Posilňujú si dýchacie svaly, zväčšujú kapacitu pľúc. Pri dlhšej ceste máme podobných zábaviek viac. Jednoducho hráme sa s nimi vždy s jasným zámerom, čo u nich chceme práve podporiť,“ vraví mladá mamička, ktorá sa s oboma deťmi rozpráva po slovensky a manžel po anglicky.
Všetko pre dlhovekosť
Zvolenskí majú pomerne presný návod aj na to, ako nestrácať čas nakupovaním potravín a následným varením. „Do potravín prakticky nechodíme. Vyhýbame sa tak impulzívnemu nakupovaniu, čím šetríme čas, energiu a v neposlednom rade peniaze. Od farmára kúpime naraz celé koleso syra, 27 litrov olivového oleja, 30 kíl múky, 20 kíl ryže, raz ročne celého býka. Časť zeleniny máme z vlastnej záhrady, čučoriedky a černice si nazbierame v lese, nepotrebujeme banány a pomaranče. Jablká rastú v záhrade. Robíme z nich detskú výživu a jablčný ocot. Ako stravníci sme nenároční v zmysle, že nepotrebujeme jesť každý deň niečo iné. Vývar si naporciujeme a zamrazíme, hovädzích guliek urobíme naraz aj 800 a postupne ich vyberáme z mrazničky, chlieb si pečieme, kapustu zakladáme, máme vlastnú kombuchu, domáci paradajkový pretlak, vajíčka sú tiež miestne. Navyše Macha deti stále dojčí. Nesmierne nám záleží na dlhovekosti. Verím, že takýmto spôsobom života sa ešte v osemdesiatke budem cítiť a vyzerať ako šesťdesiatročný,“ tvrdí Martin, ktorý je od svojej polovičky o 17 rokov starší a je živiteľom rodiny. Vlastní upratovaciu firmu, v ktorej čistiace prostriedky používajú výlučne na ekologickej báze. „Pri upratovaní domácnosti nepotrebujete žiadnu chémiu. Stačí ocot, ktorý je vhodný na odstránenie vodného kameňa, ďalej je to demineralizovaná voda, čistiaci alkohol a pre vôňu esenciálne oleje. Ideálna je tiež handra z mikrovlákna,“ radí odborník v tejto oblasti a dodáva, že najviac baktérií sa obyčajne nachádza v kuchynskej výlevke, na smetnom koši a záchodovej mise.
Obrad na jarnú rovnodennosť
Rodičia svojim deťom doposiaľ nekúpili žiadne sladkosti z obchodu. Aj najbližší vedia, že keby na návštevu prišli s balíkom chrumiek, keksíkov či cukríkov, neurobilo by to dobrotu. Keď však najmenší členovia rodiny oslavujú sviatok, tortu dostanú. Nie však na jedenie, ale drevenú, s ktorou sa môžu ešte roky hrať. „Vieme, že raz aj naše deti ochutnajú priemyselne spracované potraviny. Už ale budú mať dostatok znalostí, aby usúdili, ako sa po nich budú cítiť. Keby bolo na nás, nezdieľali by sme náš život verejne. Avšak deti potrebujú kamarátov, my sa tiež chceme socializovať, no s rodinami, ktorí žijú podobným spôsobom života ako my. Akonáhle sme sa podelili o naše skúsenosti a zážitky, ozvali sa nám ďalší, ktorí žijú trebárs za kopcom. Vďaka tomu sme spoznali nových ľudí, lebo bežne na prechádzke natrafíme iba na srnku a vlčie stopy. Viem si predstaviť, že domácim vzdelávaním dokážeme deti uchrániť pred konzumným spôsobom života a kde bude svet o 15 rokov, tým sa nateraz nestresujeme,“ rozpráva mama, ktorá sa podľa vlastných slov nikdy necítila lepšie. Vyskúšala pritom aj vegetariánsku verziu stravovania sa, no nakoniec sa vrátila k mäsu. Mejkap k životu nepotrebuje, vystačí si s prírodnou kozmetikou. Obidvaja rodičia pravidelne podstupujú zdravotné prehliadky, aby si boli istí, že sú v stopercentnej forme. A ešte bodka na záver: Zvolenských možno pokojne nazvať mladomanželmi. Úradný sobáš mali iba nedávno – 26. júna za domom na lúke. Neoficiálne sú svoji o niečo dlhšie. Stalo sa tak 20. marca 2024 na jarnú rovnodennosť o 3:07 ráno, keď si spravili obrad sami pod hviezdami.
