Zamilovali sa do Kostariky. Každý zvlášť, vtedy sa ešte nepoznali. Keď sa v krajine Strednej Ameriky o pár rokov ocitli spoločne, plánovali sa tam usadiť. Nakoniec sa po troch mesiacoch vrátili na Slovensko a oázu našli na Gemeri. Macha a Martin Zvolenskí sú spolu tri roky a stihli dva sobáše, majú dve deti, zrekonštruovali dom. Žijú bez konzumu, v obklopení lúk, lesov a pri potoku.
Každý z nich roky sníval a spriadal predstavy o budúcnosti. Niektorí by to možno nazvali vzdušnými zámkami, ale rodáčka z Košíc a Rožňavčan svoju fantáziu popustili len do takej miery, o ktorej boli presvedčení, že raz ju dokážu preniesť do reality. Vtedy ešte netušili ako a s kým sa to podarí, len cítili, že takto budú šťastní. Neponúkneme vám ich plány hneď teraz v najbližších riadkoch. No po prečítaní ich spoločného životného príbehu vám bude jasné, že k aktuálnemu spôsobu života dospeli po niekoľkoročnej intenzívnej práci, skúsenostiach v zahraničí a hlavne nevzdávaní sa.
Cestovateľ, kam sa chystáš najbližšie?
Niekdajšia viacnásobná medailistka z Majstrovstiev Slovenska v plávaní a triatlone a účastníčka európskych aj svetových podujatí juniorov sa práve vďaka športu prvýkrát dostala do cudziny. Ako to už býva, i ju zaujali rôzne kultúry, rozmanité zvyklosti a cudzie jazyky. Vďaka práci v cestovnom ruchu lietala z raja do raja. Doslova. Striedala destinácie ako Zanzibar, Mexiko, Seychely, Kostarika. „Bola som na najkrajších miestach sveta, no bola som tam sama. Neraz keď som sa pozerala na oceán, želala som si nájsť pravú lásku, s ktorou by som toto všetko mohla zdieľať. Vrátila som sa na Slovensko s tým, že si chcem založiť rodinu. Vedela som, že život v meste nie je nič pre mňa, prenajala som si teda byt v Tatrách a zamestnala som sa v popradskom aquaparku ako trénerka,“ ozrejmuje Macha, inak vlastným menom Iveta, ale tak už jej hádam ani nikto nepovie. „Macha v Strednej Amerike znamená blondínka, žena so svetlou pokožkou, ktorá vyniká spomedzi ostatných. Takto ma prvýkrát oslovil aj Martin, keď sme sa stretli,“ objasňuje pôvod svojho neoficiálneho krstného mena. Krátko na to, ako sa východniarka usadila pod Tatrami, Martin Zvolenský pricestoval zo zahraničia, aby strávil týždeň so svojou mamou. Obidvaja sa medzičasom zaregistrovali na zoznamke. „Všimla som si Martinovu profilovú fotku z Kostariky, a tak som mu napísala: „Ahoj, cestovateľ, kam sa chystáš najbližšie?“ Odpoveď prišla v podobe hlasovej správy v španielčine, neskôr sme prešli do angličtiny a slovenčina bola až tretí komunikačný jazyk. V stredu sme si vymieňali správy, vo štvrtok sme sa stretli a o dva mesiace sme už spolu bývali,“ vybavuje si dnes 29-ročná blondínka a jej polovička ju dopĺňa: „Jedno stretnutie nám obom stačilo na to, aby sme vedeli, že túžime byť spolu. I ja som si po rokoch života mimo Slovenska uvedomil, že chcem mať po boku slovenskú partnerku, je pre mňa dôležité komunikovať po slovensky, keď trebárs doma večeriame. Pri meditácii a vizualizácii svojej budúcnosti som si aj to zapísal do denníka.“
Otrava jedlom v Ekvádore
Mimochodom, Martin ešte počas detstva v Rožňave tušil, že raz za hranice odíde. Jeho prvou zastávkou bola Praha, kde dva roky žil. Plány dostať sa do USA mu v roku 2001 prekazil teroristický útok na newyorské dvojičky, a tak si namiesto toho kúpil letenku do Londýna. „Začínal som ako aupair v Cambridge. V Británii som žil deväť rokov a vystriedal som niekoľko zamestnaní. Až som sa v roku 2012 všetkého zbavil, zbalil som sa do jedného batoha a odletel do Karibiku. Ako dobrovoľník som pôsobil v komunite, kde sme ľudí v odľahlých oblastiach učili, ako zlepšiť svoj život a zmierniť chudobu. Dávali sme im základy farmárčenia, ukazovali im, ako žiť inak. Práve v Ekvádore som sa začal viac zaujímať o to, čo jem. Určite to pramenilo z okolitého prostredia, no tiež z toho, že som tam zažil otravu jedlom. Dodnes neviem, či to bolo vodou zo studne, alebo nedostatočne tepelne spracovaným kuracím mäsom v kebabe. Dopadlo to tak, že dva týždne som ležal sám bez pomoci a zvíjal som sa v kŕčoch. Ledva som to prežil. Napriek všetkému som stále veril, že to zvládnem, že nemôžem predsa na tejto hroznej posteli zomrieť. Uvedomil som si, že moje telo je moja priorita. Akonáhle som sa vzchopil, začal som si študovať o dlhovekosti a výžive prostredníctvom podcastov, audiokníh, absolvoval som online holistický kurz v New Yorku.“ Zdravá výživa ho drží dodnes.
