Keď štyridsiatnička Iveta sníva, z jej úst nepočuť, že by chcela ísť na dovolenku k moru, mať lepšie auto alebo väčší dom. Dokonca nenapadne jej ani oživiť šatník. Túži po obyčajných veciach: ísť slobodne trebárs na jogu alebo dať si nerušenú kávu s kamarátkami bez toho, aby musela hľadať opatrovanie pre svojho skoro dospelého syna. No v prvom rade by chcela preňho zdravie. Zdenko, ktorý v novembri oslávi dospelosť, má diagnózy s prívlastkom nekompromisné: autizmus a stredne ťažká porucha intelektu.
Plodová voda nepraskla sama
Tehotenstvo bolo plánované. S vtedajším manželom si povedali, že ich rodina by sa mohla rozšíriť o ďalšieho člena. Iveta už mala čo-to v práci za sebou, kariéra sa jej slušne rozbehla. Pracovala v banke, neskôr ako vedúca v obchode a manažérka. „Tešila som sa na prírastok i na to, že si trošku oddýchnem od roboty. Bola som totiž už pomerne vyčerpaná z práce s ľuďmi, hoci som ju mala rada. Počas deviatich mesiacov som nemala žiadne problémy. Ako prvorodička som si naštudovala, čo ma čaká. V nedeľu skoro ráno, keď som dostala prvé kontrakcie, išli sme s vtedajším manželom do nemocnice v Trenčíne. Syn sa narodil až o štvrtej popoludní. Plodová voda nepraskla sama, zdravotníci tomu dopomohli. Až neskôr som si v lekárskej správe prečítala, že bola nazelenalá. Pediatrička mi vysvetlila, že mohlo ísť o nedostatok kyslíka. Z pôrodu si pamätám len jediné, že všetci na mňa kričali, aby som tlačila. Ja som kričala tiež. Keď sa Zdenko narodil, neplakal. Nepripisovala som tomu žiaden význam, bola som totiž veľmi vysilená. Spätne som sa dozvedela, že ho oživovali pomocou umelej pľúcnej ventilácie,“ vybavuje si mamička, ktorá porodila vo svojich 24 rokoch. Vývoj malého člena rodiny Olašovej bol podľa maminých slov do jedného roka ukážkový. „Vekový rozdiel medzi Zdenkom a sestriným synom bol iba 10 dní, takže trávili sme spolu veľa času. Moja mama si ako prvá všimla, že syn sa akoby inak hrá. Kým synovec obkukával auto idúce po koberci, môj malý ukladal autíčka do radu, kocky triedil podľa farby, farbičky radil podľa dĺžky. Naozaj jeho spôsob hry bol neštandardný. Na svet sa začal pozerať cez prsty. Vzďaľoval si ich a približoval. Svoje ruky si dokázal obzerať aj hodinu. Kým dovtedy sa naučil slová ako mama, tato, havo a ďalšie, neskôr už akékoľvek zvukové prejavy prestal používať. Keď sa mu chcel niekto prihovoriť, plakal, kričal, nemal rád ani dotyky, ani objatia. Prvých 12 mesiacov papal, od roka a pol postupne odmietal chlebík, rožok, chrumky a všetko ostatné, čo deti v jeho veku jedia. Zrazu nastal regres. Nežuval, nekúsal. Všetko som mu mixovala. Odmietal čokoľvek, čo nebolo červené,“ vraví o začiatkoch prejavov choroby.
Cyklili sme sa v stereotypoch
Opäť to bola Ivetina mama, ktorá dcére poslala prvý link s odkazom na príznaky autizmu. Mama hendikepovaného chlapca vraví, že v prvom momente sa jej to možno na chvíľu dotklo, no je veľmi racionálna a pragmatická, takže dnes je jej vďačná. Emócie išli bokom a skutočne si syna všímala ešte pozornejšie. „Fotila, nahrávala som, ako sa hral. Po konzultácii ma pediatrička poslala na všetky možné vyšetrenia. Na tom pedopsychiatrickom na bratislavských Kramároch mi povedali, že sú badateľné prejavy autizmu, ale odporučili vyčkať do tretieho roku života, do vyzretia vývoja. Ale už vtedy sme začali navštevovať poradenské centrá a logopéda. Nasmerovali nás, ako so Zdenkom pracovať a veľmi nám pomohli. Cyklili sme sa v stereotypoch. Chcel stále chodiť po tých istých trasách. Na prechádzkach zbožňoval určité obchody a výklady. Vždy sme sa tam museli zastaviť. Keď náhodou mali zatvorené, chytil hystériu a nedokázala som ho upokojiť. Bolo to dosť obmedzujúce. Keď sme boli na ihrisku a nebola voľná jeho obľúbená hojdačka, chytil amok. Nedal si vysvetliť, že teraz sa nemôže húpať 25-krát ako obyčajne, lebo je tam niekto iný. A mamičkám zdravých detí len ťažko vysvetlíte, či by mohlo ich dieťatko na chvíľku odísť. Prestali sme ta chodiť alebo išli sme iba vtedy, keď tam nikto nebol. Unavovalo ma to, lebo kým sa mi Zdenka podarilo ukľudniť, trvalo to niekedy aj tri hodiny,“ rozpráva milujúca mama, ktorá sa nesťažuje, neľutuje, iba vykresľuje realitu. Verí, že aj jej príbeh môže niekomu pomôcť, kto v podobnej situácii spočiatku tápa. Škála autistického spektra je veľmi široká.
Keď sa tým rodina začala zaoberať, nebolo ešte toľko dostupných informácií ako dnes. Nevedeli si predstaviť, ako by to mohlo všetkých ovplyvniť. Bol to pre nich do istej miery strašiak, ale nie až taký veľký, že by sa im zrútil svet. Stále sa nádejala, že to nemôže byť až také zlé. Keď mal Zdenko tri roky a diagnóza bola jasne daná čierna na bielom - autizmus, vysporiadanie sa s realitou prichádzalo postupne.
Prvý rok žiadna škola
Iveta vždy robila pre syna maximum. Neizolovala ho. Dopriala mu spoločnosť do takej miery, aby bola preňho komfortná. Chodil do klasickej škôlky na dve až štyri hodiny, ale s asistenciou, ktorú vybavila. Po ročnom odklade školskej dochádzky nastúpil do bežnej školy. Ivetina sestra mu spočiatku robila asistentku, mama mu doma chystala materiály, aby mu učenie čo najviac uľahčila. „Inklúzia vtedy takmer neexistovala. Aspoň nie v praxi. O asistentoch nehovoriac. Keď som niekoho chcela, musela som ho zohnať a dokonca i peniaze, z akých grantov alebo projektov ho zaplatia. Mohla som mu robiť asistentku aj ja, ale chcela som, aby si zvykal na inú autoritu. Prvé roky v škôlke sa striedali známe, potom moja sestra, za čo som im veľmi vďačná. Po prvom ročníku sme absolvovali rediagnostiku intelektu, ktorá ukázala retardáciu. Mal osem rokov a prestúpil do špeciálnej školy, kde mal empatické a veľmi dobré panie učiteľky, s ktorými máme priateľský vzťah doteraz. Deväťročnú povinnú školskú dochádzku má za sebou. Mal možnosť navštevovať takzvanú praktickú školu, kde sa žiaci učia bežným činnostiam potrebným do života – kosiť, zametať, variť, umývať riad. Päť dní v týždni je však preňho veľa. Už v škole som na ňom videla, že je emočne vyčerpaný, vystresovaný. Navyše syn si vyžaduje pozornosť a chce, aby sa mu človek naplno venoval. Inak odmieta čokoľvek robiť. Potrebuje cítiť pri sebe istotu. Keď si trebárs robil úlohy z matematiky, uisťoval sa, či je to správne. V opačnom prípade roztrhal papier. Preto som sa rozhodla, že ostane doma. Je to prvý rok, čo nechodí do školy,“ delí sa o svoj životný príbeh oddaná mama, ktorá syna vychováva sama. Vraví, že ostatné mesiace sú akoby náročnejšie ako tie doposiaľ. Jej kreativita dáva zabrať na plné obrátky. Pre Zdenka vymýšľa taký program, aby sa každý deň niečo nové naučil, zažil a aj pomohol. Má to však význam. Badá uňho veľmi výrazný progres. „Vytvorila som v našom dome malú dielňu, kde spolu vyrábame aranžmány, dekorácie. Keď idem pre tovar, zapája sa, koľko vládze. Pletieme deky z vlny, podušky a všetko predávame cez e-shop i na malých benefičných a dedinských trhoch. Nepochybne môžem povedať, že aktuálna situácia nám prospela. Syn je v oveľa väčšej pohode, nie je naňho vyvíjaný žiaden tlak, čo všetko musí robiť, stihnúť, nemá veci nalinajkované. Je priestor na to, že robí, koľko vydrží. Zlepšila sa mu motorika, je zručnejší. Dokonca viac rozpráva. Jeho slovná zásoba je obmedzená zhruba na 80 slov, ale rozumie ich významu a vyhľadáva príležitosti na komunikáciu, čo donedávna nebolo bežné. A v neposlednom rade cítim pokrok aj v prejavoch vďačnosti a celkovo emócií. Do dvanástich rokov neboli takmer žiadne. Respektíve žiadna radosť či láska. Prejavoval hlavne vzdor a plač. Za tie roky som sa naučila, že nebol vôbec prítulný. Boli časy, keď so mnou nechcel byť v miestnosti, vyháňal ma. Teraz za mnou príde, objíme ma a povie: „Moje.“ Vtedy nič viac nepotrebujem. Vidím tiež, že ma jedným očkom sleduje, či som neďaleko. Pre mňa je to neskutočná odmena za spoločne strávené roky. Život s autistickým dieťaťom nie je jednoduchý, no zároveň je veľmi krásny. Zdenko ma naučil to, čo mi nikto zo zdravých ľudí nedal. Som pokojnejšia, nezaujímajú ma už pohľady druhých, ani ich nechápajúce reakcie na postihnuté dieťa, vonkajší svet nie je pre mňa prioritou,“ nešetrí vďakou štyridsiatnička.
Klub pre rodičov, stacionár pre autistov
Pred pár rokmi Iveta založila občianske združenie Autizm OZ – Vitajte u nás. Dôvody boli jasné, jej plány sú veľké: „Myslím na Zdenkovu budúcnosť a na to, čo s ním bude, keď ja už nebudem toľko vládať. Rada by som vytvorila klub pre rodičov alebo stacionár pre ľudí, ktorí majú rovnakú diagnózu. Budeme sa učiť jeden od druhého, vymieňať si rady, skúsenosti, socializovať sa a predovšetkým zmysluplne vyplníme čas našim ratolestiam. Naučíme ich ešte väčšej samostatnosti, ak to pôjde, zaradíme ich do komunity, kde budú plne rešpektovaní. Aktuálne pracujem na tom, aby som sa pustila do stavby priestorov. Otázka, čo s ním bude s mojím pribúdajúcim vekom, je totiž vo mne stále živá. Súrodenca nemá a nemôžem žiadať od svojej rodiny, aby si ho zobrala na starosť, keď sa niečo vyskytne. Viem, že pomôžu, ale nie je to ich povinnosť. Pri každej mojej psychickej nepohode alebo akejkoľvek chorobe ma v prvom rade zaujíma Zdenko. Občianske združenie slúži tiež na to, aby som mohla získavať dve percentá z daní, ktoré použijem na pomoc pre autistických ľudí,“ vyslovuje sny, ktoré aktívne realizuje. Rovnako tak jej záleží i na psychohygiene, bez ktorej by to len ťažko zvládala. Energiu jej dodávajú adoptovaní psíci. Kontakt s nimi je podľa nej účinnejší ako sedenie u psychoterapeuta.
