Keď som sa po škole presťahovala do Bratislavy, prvé mesiace boli všetko len nie jednoduché. Malý podnájom, brigáda za brigádou a každé euro som si dvakrát premyslela, kým som ho minula. Keď sa majiteľka bytu rozhodla zvýšiť nájom, bolo mi jasné, že sama ho už neutiahnem. Na internete som preto zverejnila inzerát, že hľadám spolubývajúcu. Ozvalo sa mi niekoľko dievčat. Niektoré boli hlučné, iné chceli mať doma neustále návštevy alebo psa. Až potom prišla Martina. Prišla načas, usmievala sa a od prvej chvíle pôsobila pokojne. Rozprávala príjemným hlasom, pracovala ako kaderníčka a hneď povedala, že po práci najradšej oddychuje doma pri knihe alebo filme. Presne niekoho takého som potrebovala. Nasťahovala sa o týždeň. Neprekážali sme si. Ráno sme si popriali pekný deň, večer si každá uvarila čaj alebo večeru a občas sme si sadli v kuchyni porozprávať sa o práci. Nepatrili sme medzi nerozlučné kamarátky, ale bývalo sa nám dobre. Mali sme medzi sebou prirodzený rešpekt a ani jedna z nás nemala potrebu druhej zasahovať do súkromia.
Rozhodla sa pre speed dating
Martina bola pekná žena. Mala husté tmavé vlasy, veľké oči a prirodzený úsmev, ktorý si zákazníčky v salóne pochvaľovali. Často vravela, že jej práca nie je len strihanie vlasov, ale aj počúvanie cudzích príbehov. Mnohé ženy sa vraj kaderníčke zdôveria skôr než vlastnej kamarátke. „Niekedy mám pocit, že som viac psychologička než kaderníčka,“ smiala sa. Ja som pracovala na recepcii súkromného zdravotníckeho centra. Celé dni som vybavovala telefonáty, objednávala pacientov a riešila nekonečné administratívne drobnosti. Keď som prišla večer domov, nemala som chuť na veľké rozhovory. Aj preto nám spoločné bývanie fungovalo. Asi po mesiaci prišla Martina domov nezvyčajne veselá. „Predstav si, že idem na speed dating,“ oznámila mi medzi dverami. Prekvapene som zdvihla obočie. „Ty? Veď si tvrdila, že také zoznamovanie nikdy neskúsiš.“ „Aj som si to myslela. Ale kolegyňa ma nahovorila. Vraj tam nechodia len čudáci.“
„A čo od toho čakáš?“ Pokrčila plecami. „Nič veľké. Aspoň sa zabavím.“ V deň stretnutia si dala záležať na každom detaile. Vybrala si jednoduché čierne šaty, nalíčila sa o niečo výraznejšie než zvyčajne a dlho rozmýšľala, ktoré náušnice si vezme. Keď odchádzala, zasmiala sa.
„Ak sa do polnoci neozvem, znamená to, že som našla princa.“ „Alebo si zaspala na gauči,“ podpichla som ju. Domov prišla až nadránom. „Tak?“ čakala som pri raňajkách. Bez slova zdvihla palec. „Bol tam jeden muž. Richard.“ Prvýkrát som jeho meno počula práve vtedy. Rozprávala o ňom celé dopoludnie. Bol vraj vysoký, sympatický, pracoval ako projektový manažér a vedel rozprávať tak, že človek ani nevnímal čas. Po skončení akcie ju vraj pozval na prechádzku a domov ju odviezol taxíkom. „Aspoň bol slušný,“ skonštatovala som. „Veľmi.“ Nasledujúce dni si písali od rána do večera. Mobil jej neustále vibroval. Kvety prišli do práce, večer ju čakala večera, potom kino, ďalší deň výlet. Mala som pocit, že konečne stretla človeka, ktorého celý čas hľadala. Lenže približne po troch týždňoch sa atmosféra zmenila. Najskôr to boli drobnosti. Richard sa urazil, keď neodpísala do piatich minút. Potom sa pýtal, s kým sedí na obede. Neskôr chcel vedieť, prečo si po práci išla kúpiť potraviny a nezavolala mu. „Nie je trochu žiarlivý?“ opýtala som sa. „Tvrdí, že sa len bojí, aby ma nestratil.“
„A ty?“ „Neviem,“ prvýkrát pri tej odpovedi nezaznela istota.
Najskôr som si hovorila, že možno len preháňam. Veď mnohé páry si počas prvých týždňov píšu neustále a chcú byť spolu čo najviac. Ani Martina neskrývala, že sa zamilovala. V práci vraj odpočítavala hodiny do konca smeny a večer sa už tešila, keď sa s Richardom opäť stretnú. Jedného piatkového večera ma dokonca zoznámila aj s ním. Prišiel po ňu autom. Keď zazvonil pri dverách, otvorila som ja. Predo mnou stál vysoký muž okolo tridsiatky, elegantne oblečený, s dokonale upravenými vlasmi. Usmieval sa presne tým typom úsmevu, ktorý si človek okamžite zapamätá. Podal mi ruku a predstavil sa. „Richard. Konečne spoznávam Martininu spolubývajúcu.“ Pôsobil príjemne. Mal kultivovaný hlas, vedel sa pozerať priamo do očí a rozprával pokojne. Keby som ho stretla náhodou na ulici, nikdy by mi nenapadlo, že by mohol predstavovať problém. Po ich odchode som si dokonca povedala, že Martina mala šťastie. Lenže o niekoľko dní som svoj názor začala meniť.
Raz večer sme sedeli v kuchyni, keď jej zazvonil telefón. Pozrela na displej a potichu si povzdychla. „Nezdvihneš?“ opýtala som sa. „Nie teraz.“ Mobil prestal zvoniť. O desať sekúnd zazvonil znova. A potom ešte raz. Keď ho napokon zdvihla, vôbec nehovorila. Len počúvala. „Som doma.“ Chvíľa ticha. „Nie, nie som sama.“ Ďalšie ticho. „Richard... prosím...“ Keď položila telefón, bola bledá.
„Čo sa stalo?,“ pýtam sa. „Nič.“ Vedela som, že klam:. „Martina.“ Pomaly sa posadila. „On chce vedieť úplne všetko. S kým som. Kde som. Čo robím. Vraj je to normálne, keď sa dvaja ľudia ľúbia.“
„A tebe sa to zdá normálne?“ Mlčky pokrútila hlavou. O dva dni neskôr prišla domov s obrovskou kyticou ruží. „Zmierovací darček?“ Prikývla. „Pohádali sme sa.“ „Kvôli čomu?“
„Lebo som šla po práci na kávu s kolegyňou a zabudla som mu to povedať.“ Nechápavo som na ňu pozrela. „A prečo by si mu to mala hovoriť?“ Neodpovedala.
Namiesto toho začala aranžovať kvety do vázy. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že sa pri Richardovi správa inak než predtým. Bola opatrnejšia. Akoby si dávala pozor na každé slovo. Večer sme sedeli na balkóne. „Niečo sa stalo?,“ dlho mlčala. Potom povedala vetu, na ktorú nikdy nezabudnem. „Vieš... myslím, že som urobila chybu.“ Zamrzla som: „Akú?“
„Že som sa do toho vzťahu ponáhľala.“ Nechcela som na ňu tlačiť. Počkala som. „Richard sa nahnevá kvôli úplným maličkostiam. Najprv kričí. Potom sa ospravedlňuje. Potom nosí darčeky. A potom sa všetko zopakuje.“
„Udrel ťa?,“ okamžite zavrtela hlavou. „Nie.“ Ale nepozrela sa mi pritom do očí. Na druhý deň som si všimla modrinu na jej zápästí. „Čo sa ti stalo?“ Rýchlo si stiahla rukáv. „Udrel ma dverami od auta.“ Nepýtala som sa ďalej.
Neverila som jej. Nasledujúce dni sa začali diať zvláštne veci. Richard ju čakal pred salónom. Potom pred naším domom.
