Po poslednom pôrode som prestala chodiť okolo zrkadiel. Viem, že to znie prehnane, možno márnivo, keď mám doma tri zdravé deti a muža, ktorý mi nikdy nepovedal jediné krivé slovo. Lenže ja sa na seba jednoducho nedokážem pozrieť. V kúpeľni si rozsvietim len malé svetlo. Obliekam sa rýchlo, takmer poslepiačky. A keď sa náhodou v odraze pohľadom predsa len zachytím, stiahne mi žalúdok. Vidím obrovské stehná, vytŕčajúce brucho, a visiace prsia, ktoré klesli spolu s mojim sebavedomím. A hoci rozum vie, že toto telo odnosilo a „oddojčilo“ tri deti, necítim vďačnosť. Cítim hanbu. Najhoršie je to v lete. Kým pre iné ženy je to čas krátkych šiat, sandálov a ľahkosti. Pre mňa je to obdobie hrôzy. Cez rok sa viem totiž schovať. Dlhé tričká, voľné svetre, kabáty, vrstvy. Nikto presne nevidí, čo je pod nimi. Ale keď príde horúčava, moje úkryty sú nepoužiteľné. Nemôžem predsa ísť von v zimnom brnení... Každá prechádzka s deťmi je pre mňa skúška výdrže. Ony chcú ísť na ihrisko, na zmrzlinu, k vode... Ja počítam minúty, kedy sa budeme môcť vrátiť domov.
Neviem si predstaviť, že by sa ma muž dotýkal
Priznávam, že som si vždy potrpela na štíhlu líniu. Mala som pocit, že tak to svet od žien chce. Že štíhla žena je úspešnejšia, viac obdivovaná, viac hodná lásky. Roky som sa držala v akomsi bezpečnom tvare. Potom však prišli tri tehotenstvá a moje telo sa zmenilo. Iní si to možno neuvedomujú. Ale ja áno a nedokážem tú novú ženu, ktorou som sa stala, prijať. Hanba mi postupne zobrala radosť byť medzi ľuďmi, zobrala mi dokonca chuť na blízkosť. Čoraz častejšie odmietam sex, lebo si neviem predstaviť, že by sa ma muž dotýkal bez toho, aby videl presne to, čo vidím ja. Zhasnuté svetlo nestačí. Tento rok som odmietla aj dovolenku. Vlani som sa vyhovorila na to, že deti sú ešte malé. Že si aj tak neoddýchneme. Tento rok však už aj najmladší oslávil tri roky a ja už nemám vyhovorky. Tak som manželovi povedala pravdu. Že sa hanbím. Že si neviem predstaviť bazén, pláž, raňajky v hoteli, ľudí v plavkách a samu seba medzi nimi. Ukončil rozhovor bez toho, aby na to niečo povedal. A už niekoľko dní sme sa k tomu nevrátili. Viem, že za tým nie je hnev, skôr sklamanie, že niečím, čo podľa neho nie je pravda, týram nielen seba, ale už aj rodinu. Neviem vysvetliť, že hanbu, o ktorej mu hovorím, reálne cítim a neviem si s ňou poradiť. Dá sa to vôbec?
Odborníčka radí: Cestou je prijatie reality
Slová iných jej skôr ubližujú ako pomáhajú. Uvedomuje si teda, že nikto iný ako ona sama si so svojim odmietavým postojom k vlastnému telu nepomôže. Lenže ako to má podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej urobiť?
Adela nechce prijať svoju telesnú zmenu, pretože je fixovaná na skreslenú predstavu o sociálnej úspešnosti, ktorú spája so štíhlosťou. V jej mysli sa bije ideálna predstava so skutočnosťou. Čím je medzi nimi väčšia vzdialenosť, teda rozpor, tým väčšiu psychickú nepohodu prežíva. Cestou von z vnútorného konfliktu je prijatie reality a nastavenie láskavého sebaprijatia. Dôležité je rozpoznanie príčiny a postupná aktívna upráva jej dôsledkov v psychickej aj telesnej oblasti. Nesmie si však nastaviť cieľ, že bude štíhla, ako prútik. Už nie je dievča, ale žena a matka. Začať môže otázkou pre seba: "Čo v tom môžem urobiť?"
Ako prijať svoje telo, keď ho tehotenstvo zmení?
- Myslite na to, že telo po pôrode nie je „pokazená verzia“ toho pôvodného. Je to telo, ktoré niečo prežilo a vydržalo. Psychologicky teda veľmi pomáha zmeniť optiku: nepozerať sa naň iba cez estetiku, ale aj cez funkčnosť a silu.
- Namiesto otázky „prečo už nevyzerám ako predtým?“ skúste otázku: „čo všetko so mnou toto telo zvládlo?“ Prijatie sa totiž nezačína zamilovaným pohľadom do zrkadla, ale často iba pokojnejším, menej krutým vnútorným komentárom.
- Nečakajte, že svoje telo budete milovať zo dňa na deň. Ak žena roky hovorí svojmu telu tvrdé slová, nedá sa čakať, že sa vzťah k nemu zmení po jednej motivačnej vete
