Keby sa niekto na mňa spýtal „mojich“ detí v škole, počul by, že som učiteľka, ktorá veľa vyžaduje, ale zároveň by dala za nich prvé aj posledné. Nikomu, kto ma pozná zo školy, by skrátka nenapadlo, že doma som žena, ktorá sa bojí vybrať aj jogurt. Môj muž je totiž schopný vybuchnúť aj kvôli nemu. Raz je príliš diétny, inokedy nechutný alebo nekresťansky drahý... Na začiatku sa mi páčilo, že je rozhodný a cieľavedomý.
Keďže ja som sa vždy vedela biť skôr za iných, ako za seba, cítila som sa pri ňom bezpečne. Mohla som sa o neho oprieť. Lenže dnes mám pocit, že oprieť sa o neho znamenalo prísť o vlastné nohy, názor a nakoniec aj sebahodnotu. Najprv to boli maličkosti. Nákup. Koľkokrát som stála v obchode pred šunkou a mala pocit, že nerozhodujem o nej, ale o svojej budúcnosti. Lacná bol podozrivá. Drahá trúfalá. Stredná možno nudná.
V hlave som počula jeho hlas ešte skôr, ako otvoril ústa. Keď som totiž kúpila niečo lacnejšie, vypočula som si, že kupujem nekvalitné veci, keď som vzala drahšie, hneval sa, že míňam jeho peniaze, akoby rástli na strome.
Nemám odpovede ani sama pre seba
Dlho som samu seba presviedčala, že je len temperamentný a ja som precitlivená. Že každá dvojica sa háda. Lenže my sme sa nehádali. On vybuchoval a ja som mizla. Najprv som prestala hovoriť svoj názor na drobnosti, potom som sa naučila odpovedať výhradne tak, aby bol pokoj. Pri akejkoľvek otázke si najskôr predstavím, čo si o tom myslí on. Mám v sebe akúsi komisiu, ktorá zasadá pred každou vetou: Môžem toto povedať? Nevytočí ho to? Ale teraz došlo na potomstvo, niečo, na čo v tejto chvíli nedokážem odpovedať, tak, ako som zvyknutá – aby bol spokojný.
Necítim sa na to totiž pripravená. Nie preto, že by som nechcela byť mamou. Chcem, ale nie takto. Nie v stave, keď sa bojím kúpiť aj paradajky. Nie vedľa človeka, pri ktorom mám pocit, že budem zlá matka len preto, že oblečiem našej ratolesti nesprávne ponožky. Dokonca sa mi aj sníva, že držím na rukách dieťa a neviem ho utíšiť. Že plače ono, kričí on a ja stojím medzi nimi a nemám hlas... Ak mám byť k sebe úprimná, musím priznať, že som sa tak veľmi bála kriku, až som si v podstate zakázala hovoriť - nie. Je možné, že ho predsa len dokáže akceptovať, len to mám konečne začať skúšať? Alebo je toto bod, kedy sa mám definitívne uvedomiť, že je čas v tomto vzťahu zaradiť spiatočku a odísť?
Odborníčka radí: Musí začať od seba
Niekde v duchu priznáva, že doma nespoznáva samu seba. Veď v práci sa dokáže biť za druhých, no pri partnerovi je ako papgáj, ktorý opakuje, čo chce počuť. Má to podľa pychologičky PhDr. Evy Krkoškovej v tom vzťahu vzdať alebo skôr zmeniť svoje správanie?
Lenka kladie otázky, hoci odpovede vie alebo aspoň tuší. Dokonca aj nevedomie jej v snoch vyjadruje, aké má postoje a očakávania od vývoja vzťahu. Zatiaľ si ich nechce naplno priznať. Ťažiskovou otázkou je, prečo sa nedokáže odhodlať k tomu, aby bola sama sebou, budovala a chránila si svoje hranice. Odpoveď a korene jej submisivity, poddajnosti sa nachádzajú v detstve a dospievaní. Vtedy si v záujme bezpečia vybudovala taktiku, ako nevyčnievať a nenaraziť. S touto výbavou šla do života a našla si partnera, ktorý bol pokračovaním domáceho systému. Ak chce zmenu, musí začať u seba rozvojom sebapoznania. Potom nájde riešenie a odpovede.
Ako si vo vzťahu stanoviť hranice?
- Najprv si ujasnite, čo je pre vás ešte láska – a čo už tlak. Ak máte pocit, že stále ustupujete, ospravedlňujete sa alebo radšej mlčíte, aby bol pokoj, hranica už pravdepodobne bola prekročená.
- Čím konkrétnejšie pomenujete správanie, ktoré vám ubližuje, tým menší priestor zostane na výhovorky typu: Veď ja som nič neurobil.
- Ak bol niekto zvyknutý, že ustupujete, vaše prvé „nie“ môže vnímať ako útok. To však neznamená, že vaša hranica je nesprávna.
