„Chcel by som v tomto dome žiť. Moja práca mi umožňuje pracovať z domu, nebol by problém sa sem presťahovať.“
„Vášmu otcovi tu bolo dobre, verím, že aj vám sa tu bude dobre žiť.“
Keď sme riešili podrobnosti odovzdania domu, povedal mi, že ma veľmi rád spoznal a bol by rád, keby sme zostali v kontakte. Že som preňho spojením s jeho otcom a chcel by sa o ňom dozvedieť, aký naozaj bol. Vraj mu je jasné, že informácie, ktoré má od svojej matky nie celkom zodpovedajú pravde.
Čoskoro som sa odsťahovala a myslela som si, že jeho slová o tom, že by bol rád, aby sme zostali v kontakte, boli len zo slušnosti. Mýlila som sa. Čas plynul a Martin sa prirodzene stal súčasťou môjho života. Vídali sme sa často, začali sme si tykať a stal sa mojím dobrým priateľom. Často som si kládla otázku, či to tak vníma aj on. Jeho pohľad na mne niekedy spočinul dlhšie, než je medzi priateľmi bežné…
„Čože? On naozaj skočil bungee jumping?“ prekvapene zamrkal, keď sme si opäť prezerali fotky a spomínali na Martinovho otca.
„Áno. Ja som bola zbabelec, nedokázala som to,“ priznala som a usmiala sa nad fotografiou, ktorá zachytila nadšeného Borisa tesne pred skokom.
„Ja by som to tiež nedal,“ prikývol Martin.
„Tvoj otec bol skvelý chlap. Ľutujem len, že sme spolu nemali dieťa. Nemám nič, čo by mi ho pripomínalo.“
„Veď máš mňa a ja som jeho syn,“ povzbudivo sa usmial a pohladil ma po tvári. Chcela som namietnuť, že to nejde, že to nie je správne, ale uhádol, čo chcem povedať, a položil mi prst na ústa.
„Nič nehovor. Život ide ďalej. A otec by proti tomu určite nič nemal.“
