V deň nášho ôsmeho výročia sme chceli večer ísť do jednej z našich obľúbených reštaurácií a poriadne to osláviť. Namiesto Borisovho luxusného auta však pred domom zastavilo policajné vozidlo. Z úst mladého policajta som sa dozvedela tú najhoršiu správu. Boris mal nehodu, pri ktorej kamión úplne zdemoloval jeho auto. Moja láska nemala najmenšiu šancu prežiť…
Od toho dňa môj život stratil zmysel. Cítila som strašnú bolesť. Vedela som, že fyzická bolesť môže byť veľká a vyčerpávajúca, ale ako hrozne dokáže bolieť duša, o tom som dovtedy nemala ani tušenie. Nemohla som jesť ani spať, prežívala som na liekoch. Od Kláry som sa dozvedela, že pohreb zorganizovala Borisova asistentka spolu s jeho bývalou manželkou. Nebola som ani schopná sa ho zúčastniť, všetko akoby bolo zahalené hustou hmlou. Po troch týždňoch voľna, ktoré mi môj šéf láskavo poskytol, som sa musela vrátiť do práce a fungovala som tam ako robot. Vtedy som ľutovala, že som s Borisom nemala dieťa, pretože by som mala aspoň niečo, čo by mi ho navždy pripomínalo. Bolo mi jasné, že ako partnerka, nie manželka, budem musieť opustiť aj dom, v ktorom sme boli takí šťastní. Uzavrela som zmluvu na prenájom malého bytu, rozhodnutá urobiť čiaru za svojím doterajším životom.
A potom to doslova prišlo. Teda – prišiel Borisov syn Martin. Ukázalo sa, že je to príjemný mladý muž. „Je mi veľmi ľúto, že sa spoznávame za takýchto okolností,“ prešľapoval na prahu obývačky.
„Mne tiež,“ zotrela som slzu, ktorá mi stekala po tvári. „Viem, že všetko teraz asi bude patriť vám. Nemusíte mať strach, už mám nové bývanie, nebudem vám tu prekážať,“ povedala som potichu.
„Ja na vás netlačím,“ odpovedal ticho.
„A ako… ste sa dozvedeli…“ ostatné slová zostali visieť vo vzduchu.
Ako sa o mne dozvedel? Strávili sme spolu takmer dve hodiny. Dozvedela som sa, že mu matka dlho bránila stretávať sa s otcom. Otvorene hovoril o jej negatívnych povahových vlastnostiach a priznal, že sa s ňou stýka len minimálne. Tak nejako sme si padli do oka a mali sme pocit, akoby sme sa poznali už dávno.
„Chcel by som v tomto dome žiť. Moja práca mi umožňuje pracovať z domu, nebol by problém sa sem presťahovať.“
„Vášmu otcovi tu bolo dobre, verím, že aj vám sa tu bude dobre žiť.“
Keď sme riešili podrobnosti odovzdania domu, povedal mi, že ma veľmi rád spoznal a bol by rád, keby sme zostali v kontakte. Že som preňho spojením s jeho otcom a chcel by sa o ňom dozvedieť, aký naozaj bol. Vraj mu je jasné, že informácie, ktoré má od svojej matky nie celkom zodpovedajú pravde.
Čoskoro som sa odsťahovala a myslela som si, že jeho slová o tom, že by bol rád, aby sme zostali v kontakte, boli len zo slušnosti. Mýlila som sa. Čas plynul a Martin sa prirodzene stal súčasťou môjho života. Vídali sme sa často, začali sme si tykať a stal sa mojím dobrým priateľom. Často som si kládla otázku, či to tak vníma aj on. Jeho pohľad na mne niekedy spočinul dlhšie, než je medzi priateľmi bežné…
„Čože? On naozaj skočil bungee jumping?“ prekvapene zamrkal, keď sme si opäť prezerali fotky a spomínali na Martinovho otca.
„Áno. Ja som bola zbabelec, nedokázala som to,“ priznala som a usmiala sa nad fotografiou, ktorá zachytila nadšeného Borisa tesne pred skokom.
„Ja by som to tiež nedal,“ prikývol Martin.
„Tvoj otec bol skvelý chlap. Ľutujem len, že sme spolu nemali dieťa. Nemám nič, čo by mi ho pripomínalo.“
„Veď máš mňa a ja som jeho syn,“ povzbudivo sa usmial a pohladil ma po tvári. Chcela som namietnuť, že to nejde, že to nie je správne, ale uhádol, čo chcem povedať, a položil mi prst na ústa.
„Nič nehovor. Život ide ďalej. A otec by proti tomu určite nič nemal.“
