„Paťka, chápem, že od teba nemôžem chcieť, aby si sa vzdala svojho ženského poslania. Je to len na tebe. Môžeme spolu ešte nejaký čas byť, užívať si jeden druhého, a keď uznáš, že sa tvoje biologické hodiny začínajú ozývať, skončíme to. Nájdeš si vhodnejšieho partnera a založíš si rodinu. Bude ma to veľmi bolieť, pretože ťa naozaj milujem, ale som s tým zmierený. Ja už jednoducho dieťa nechcem.“
Nikdy som nebola ten typ ženy, ktorá sa už od detstva teší na bábätko. Dokonca som hovorievala, že ja dieťa nikdy mať nebudem. Že si nenechám pokaziť postavu a predstava prebdených nocí ma desí. Predstava, že by som však mala dieťa s Borisom, mi prekvapivo nebola nepríjemná. Lenže potom mi povedal o svojom rozhodnutí a ja som si povedala, že to tak asi má byť. Budeme sami a budeme žiť jeden pre druhého. Pod stolom som Borisovi stisla ruku a takmer nepostrehnuteľným pohybom hlavy som mu naznačila, aby na to nereagoval. Pochopil a taktne zmenil tému.
Keď sme oslávili piate výročie nášho vzťahu, ani sa mi nechcelo veriť, že to tak rýchlo ubehlo. A že Borisa milujem stále rovnako. Výborne sme si rozumeli, veľa sme cestovali, často sme boli v spoločnosti, pretože to vyžadovala jeho aj moja práca. Mama sa ma stále pýtala, kedy sa dočká vnúčaťa.
„Uvedom si, koľko máš rokov. Viem, že dnes je moderné mať deti neskôr, ale myslím, že už je najvyšší čas.“
„Mami, nechaj to na mňa a zmier s tým, že z mojej strany babkou nebudeš,“ usmiala som sa.
„Paťka, toto mi nehovor. Alebo on dieťa nechce? Ak je to tak, ja si ho podám…“
„Mami, s Borisom o tom vôbec nehovor. Či budem alebo nebudem mať dieťa, je len moje rozhodnutie,“ povedala som, hoci to nebola úplná pravda. Mama len krútila hlavou.
Bola by som pokrytec, keby som tvrdila, že sa moje biologické hodiny nezačali ozývať. Myšlienka, že by som mala Borisovo dieťa, bola dotieravá, ale vedela som, že on názor nezmení. A na to, aby som ho opustila, som ho príliš milovala. Život bez neho ako by nemal cenu.
V deň nášho ôsmeho výročia sme chceli večer ísť do jednej z našich obľúbených reštaurácií a poriadne to osláviť. Namiesto Borisovho luxusného auta však pred domom zastavilo policajné vozidlo. Z úst mladého policajta som sa dozvedela tú najhoršiu správu. Boris mal nehodu, pri ktorej kamión úplne zdemoloval jeho auto. Moja láska nemala najmenšiu šancu prežiť…
Od toho dňa môj život stratil zmysel. Cítila som strašnú bolesť. Vedela som, že fyzická bolesť môže byť veľká a vyčerpávajúca, ale ako hrozne dokáže bolieť duša, o tom som dovtedy nemala ani tušenie. Nemohla som jesť ani spať, prežívala som na liekoch. Od Kláry som sa dozvedela, že pohreb zorganizovala Borisova asistentka spolu s jeho bývalou manželkou. Nebola som ani schopná sa ho zúčastniť, všetko akoby bolo zahalené hustou hmlou. Po troch týždňoch voľna, ktoré mi môj šéf láskavo poskytol, som sa musela vrátiť do práce a fungovala som tam ako robot. Vtedy som ľutovala, že som s Borisom nemala dieťa, pretože by som mala aspoň niečo, čo by mi ho navždy pripomínalo. Bolo mi jasné, že ako partnerka, nie manželka, budem musieť opustiť aj dom, v ktorom sme boli takí šťastní. Uzavrela som zmluvu na prenájom malého bytu, rozhodnutá urobiť čiaru za svojím doterajším životom.
A potom to doslova prišlo. Teda – prišiel Borisov syn Martin. Ukázalo sa, že je to príjemný mladý muž. „Je mi veľmi ľúto, že sa spoznávame za takýchto okolností,“ prešľapoval na prahu obývačky.
„Mne tiež,“ zotrela som slzu, ktorá mi stekala po tvári. „Viem, že všetko teraz asi bude patriť vám. Nemusíte mať strach, už mám nové bývanie, nebudem vám tu prekážať,“ povedala som potichu.
„Ja na vás netlačím,“ odpovedal ticho.
„A ako… ste sa dozvedeli…“ ostatné slová zostali visieť vo vzduchu.
Ako sa o mne dozvedel? Strávili sme spolu takmer dve hodiny. Dozvedela som sa, že mu matka dlho bránila stretávať sa s otcom. Otvorene hovoril o jej negatívnych povahových vlastnostiach a priznal, že sa s ňou stýka len minimálne. Tak nejako sme si padli do oka a mali sme pocit, akoby sme sa poznali už dávno.