Chcú byť najlepšie v tom, čo robia. Preto sa neustále vzdelávajú. Odborníkov, ktorí im informácie a skúsenosti posúvajú, si hľadali za našimi hranicami. Natacha je doma v cukrárstve, Eva zas v móde a vo vizuálnych efektoch. Obidve nám porozprávali, prečo sa v akomkoľvek veku oplatí do seba investovať.
Natacha Pacal: Pred 10 rokmi bolo školné vo výške 20 000 eur
Keď Slovenka s francúzskymi koreňmi otvorila s bratom prvé fastfoody, mala 21 rokov. Neskôr k tomu pridala cukrárenskú výrobu, no nevedela piecť. Nič. Mala mnoho cukrárskych kníh, ktoré jej pripomínali detstvo vo Francúzsku, a tak zamestnala vyučenú cukrárku a recepty jej preložila. Nefungovalo to tak, ako by si predstavovala. Rozhodla sa, že sa vyučí v najlepšej cukrárskej škole. Inšpirovala sa tam natoľko, že podobný koncept vzdelávania prináša aj k nám.
Kufor plný zákuskov
Po 15 rokoch podnikania, vydaji a popri dvoch deťoch Natacha poslala prihlášku do národnej vyššej školy cukrárstva Alaina Ducassa, ktorá má vo Francúzsku poriadny cveng. Päť mesiacov každú nedeľu odlietala do Lyonu a domov sa vracala v piatok o polnoci. Aj s kufrom plným zákuskov. „Učili nás najlepší francúzski cukrári. Pre nich je česť, keď sa na dôchodku môžu deliť o svoje skúsenosti s ľuďmi z celého sveta. Vyučujúci mali svojich asistentov. Ide o neplatenú pozíciu, ale je o ňu veľký záujem, lebo sa učia zadarmo. Pred 10 rokmi bolo školné vo výške 20 000 eur. Začínali sme ráno o šiestej a do druhej sme piekli. Keď sa niečo nevydarilo, vypýtali sme si suroviny znova a skúšali opäť počas voľna. Popoludní bola teoretická časť zameraná na potraviny, hygienu, výživu a podobne. Taktiež sa spolužiaci museli pre povinnú prax učiť francúzštinu. Keďže ja som už bola zabehnutá z praxe a francúzština je môj materinský jazyk, skúšky na dané predmety som absolvovala v prvom týždni a mala voľné poobedia. A tak som sa prihlásila na pekársky kurz. Ten som si robila počas dvoch mesiacov od druhej poobede do ôsmej večera. Súbežne s cukrárskym vzdelaním. To, čo sme za týždeň urobili, šokovo sme zamrazili a každý piatok sme ako jednotlivé triedy predviedli, čo sme vytvorili. Páčilo sa mi, že sme sa učili na vlastných chybách. Schválne sme prešľahali i nedošľahali korpus, aby sme videli rozdiely a naučili sa význam jednotlivých postupov,“ pochvaľuje si tmavovláska, ktorá štúdium absolvovala v angličtine.
Veterníky na mnoho spôsobov
Natachu v škole očarilo aj to, že každý týždeň sa zameriavali na jeden predmet. Keď to bol cukor, vytvárali z neho rôzne umelecké dekorácie. Rovnako sa to dialo aj v prípade čokolády či zmrzliny. Vo francúzskych domácnostiach sa takmer nepečie, zvykom je chodiť do cukrárne. Páčili sa jej tie, ktoré sa špecializujú na jeden dezert na viacero spôsobov. Pre túto cestu sa rozhodla aj dnes už trojnásobná mama. „Robili sme veterníky, až postupne sme k nim pridali francúzske dezerty. Hoci by som mohla piecť podľa receptúr zo školy, nerobím to. Francúzske dezerty sú zhruba o 30 percent sladšie, ako sme zvyknutí jesť na Slovensku,“ vraví Natacha Pacal, ktorá podobný druh vzdelávania v tomto roku otvorí aj v Bratislave. „Po 25 rokoch podnikania viem ľuďom odovzdať skúsenosti nielen z cukrárstva, ale poradiť im, ako si zariadiť výrobu, porozumieť financiám, marketingu. V skupine bude maximálne osem študentov a pôjde o dvojmesačný výcvik, ktorý budem otvárať dvakrát ročne,“ prezrádza profesionálka, ktorá v Španielsku tiež absolvovala kurz na tvorbu nových receptúr a chystá sa do Talianska, aby sa naučila robiť pravé gelato.
Otcovi na pamiatku
Do vysokoškolského vzdelania mama ani ju, ani jej brata nenútila. Napriek tomu obidvaja začali študovať na vysokej škole, no po roku to vzdali.
Očarila ich gastronómia a uprednostnili spoločný biznis. „Cukráreň sme otvorili na pamiatku otcovi. Vďaka nemu som prvých 10 rokov prežila na francúzskom vidieku. Pamätám si, že pri obrovskom stole vždy sedelo veľa ľudí a bolo tam plno jedla. Krstná mama perfektne varila a suroviny kupovala od miestnych farmárov. Na Slovensko sme sa presťahovali štyri roky po otcovej smrti. Prišli sme v septembri 1989 a ešte nikto netušil, čo nastane. Mali sme francúzske pasy, takže sme mohli cestovať. Po slovensky som nevedela, preto som tu spočiatku vôbec nechcela žiť. Bolo to náročné, no neskôr som pochopila, že mama urobila správne rozhodnutie,“ dodáva.