Už je to ako obohraná pesnička: Mladí Slováci húfne odchádzajú do zahraničia alebo aspoň odchod zvažujú. Nepopierame. No sú aj takí, ktorí sa odsťahovali, nabrali skúsenosti, vrátili sa späť a doma sú šťastní tiež. Oslovili sme obe skupiny. Tu sú príbehy Dominika, ktorému síce učarovalo Škótsko, no po návrate úspešne podniká, a Petry, ktorá si najbližšie roky v rodnej krajine rozhodne nevie predstaviť.
Dominik Velan
pekár
PREŠOV
„Prvú pec som si kúpil vo Veľkej Británii. Začínal som v rodičovskom dome.„
Najskôr prišiel na chuť fermentácii zeleniny. Vtedy pracoval v reštaurácii v škótskom Edinburghu a ani len nechyroval, že raz bude podnikať. Prešovčan odišiel do cudziny na podnet svojej priateľky, dnes už manželky Klaudie. Za zárobkom a skúsenosťami. Po desiatich rokoch sa vrátili domov a otvorili si remeselnú pekáreň. O ich výrobky je taký záujem, že v priebehu pár hodín predajú aj 200 chlebov. Najobľúbenejší medzi Slovákmi je zemiakový.
Do vývarovne chodil o štvrtej ráno
Vyučil sa za čašníka a maturitu má zo spoločného stravovania. Gastronómia mu je teda blízka, hoci ako študent nepomáhal doma mame v kuchyni často. Na svoje začiatky v odbore rád spomína, i keď na mladého človeka, ktorý sa chcel zabávať a pracovať súčasne, to bolo náročné. „Zamestnal som sa vo vývarovni, kde sme robili od štvrtej rána do tretej popoludní. Naučil som sa tam disciplíne a rýchlosti. Všetko som pochytil od kuchárov, ktorí boli odo mňa starší aj o 20 rokov,“ vraví Dominik, ktorý ako 25-ročný odišiel za prácou do cudziny. „S návrhom prišla priateľka, ktorej rodičia z Prešova emigrovali do Kanady, ona sa narodila až tam, takže zahraničie ju lákalo. Vybrali sme si Škótsko. Vystriedal som niekoľko reštaurácií a robil som rôzne roboty v kuchyni, lebo som spočiatku nevedel jazyk. Spracovával som mušle, morské plody a vyskúšal som si aj fine dining. Od ostatných som mal takpovediac navrch, lebo som bol rýchly,“ pokračuje tridsiatnik, ktorého bavilo experimentovať so zeleninou. Fermentoval ju doma i v práci. Keď mu raz priniesol kolega kváskový chlieb s tým, či nechce skúsiť piecť, nebol nadšený. Nakoniec to bral ako výzvu, a veru dobre urobil. Po mesiaci pečenia doma sa mu tak darilo, že kváskový chlieb začal ponúkať aj hosťom v podniku, kde pracoval.
Rok piekol iba pre najbližších
Dominikovi nestačí, keď je v niečom dobrý, chce byť najlepší. A tak štyri dni robil v pube a tri dni chodil pomáhať do pekárne. „Majiteľ Alen bol sólo pekár a mal otvorené iba dva dni v týždni. Piekol toľko chlebov, koľko dostal online objednávok. Nemal žiaden odpad, dal si záležať na múkach od miestnych mlynárov. Išiel som k nemu na dvojmesačnú stáž, ale za dva týždne som už ovládal všetky procesy a postupy. Do pekárne som chodil o jednej ráno, chystal a kŕmil som cesto, piekol a podobne. Bol mi vzorom, lebo poriadne makal. Aj vo svojej pekárni pečiem podľa jeho receptúr,“ plynulo prechádza reč na to, prečo sa pred troma rokmi vrátil na Slovensko. „Opäť to bol manželkin nápad, aby som si v Prešove otvoril pekáreň. Najskôr som sa zdráhal, či to bude mať úspech. Prvú pec som si však predsa len kúpil ešte vo Veľkej Británii. Začínal som v rodičovskom dome. Rok som piekol pre rodinu a známych. Až vtedy som zistil, aký je rozdiel piecť z dvoch kíl múky a z tridsiatich. I keď sa mi nedarilo, nedal som sa odradiť. Keď som už bol rozhodnutý, že idem do toho, pridal sa ku mne o deväť rokov mladší brat Daniel, ktorý odišiel z vojska. Moja predstava bola, že denne upečieme maximálne 60 chlebov a niečo sladké. Keď sme však prvé dni všetko vypredali za pol hodiny, musel som zmeniť stratégiu,“ smeje sa podnikateľ.
Kurzy na zlepšenie
K bratom Velanovcom sa po roku od otvorenia pridala do biznisu mamina, ktorá je profesionálna cukrárka. Dnes je súčasťou prešovskej pekárne POchlebe aj Dominikova manželka a švagriná. „Máme otvorené od utorka do piatka a produkciu sme zvýšili na zhruba 250 chlebov denne. Brat je špecialista na croissanty, pečieme tiež focacciu, bagety, briošky a raz týždenne ponúkame nejakú novinku, trebárs jalapeňový chlebík. „Od otvorenia som už absolvoval viacero kurzov, aby som sa zlepšoval. Ostatné Vianoce sa nám podarilo upiecť prvých 30 kusov panettone. Pekári vedia, aké je to náročné. Predali sme ich za pár minút, no chcem sa v tom ešte zdokonaliť,“ spriada pekár plány na najbližšie obdobie. Taktiež chce viac piecť z múky od slovenských mlynárov. Zatiaľ ich berie hlavne od Rakúšanov a Talianov.
Návrat na Slovensko bol podľa neho perfektný krok, vďaka ktorému sa viac osmelil, získal sebavedomie, nové skúsenosti a v neposlednom rade pomohol k práci i rodinným príslušníkom. A na záver si spomenul ešte na vtipné momenty z praxe: „Stalo sa, že zákazník reklamoval chlieb, lebo som ho presolil, prípadne som tam soľ zabudol dať. Dokonca si pamätám, že nám vrátili nadýchanú ciabattu s veľkými bublinami s tým, že im z nej cez diery prepadáva maslo.“
Petra Dobišová
manažérka
DUBAJ
„Život tu je oveľa jednoduchší ako kdekoľvek inde v tom, že všetko možno vybaviť online.“
Rodáčka z Bojníc odišla prvýkrát za hranice Slovenska v pätnástich. Okrem toho, že tam rok študovala, našla si brigádu vo fabrike, kde chystala ovocné šaláty do pripravených krabičiek. S prestávkami žije 33-ročná Slovenka v cudzine doteraz. Aktuálne je jej domovom Dubaj. Späť na Slovensko sa zatiaľ nechystá. Dôvodov je viacero.
Tri roky doma trpela
Keď sa hovorí o cestovaní ako o „droge“, Petra súhlasne prikyvuje. Neprekáža jej často meniť destinácie, rada spoznáva nové kultúry. A že zrejme nebude pôsobiť na Slovensku, bolo jasné aj z toho, keď si bakalárske štúdium vybrala na americkej vysokej škole ešte na Slovensku a následne v štúdiu pokračovala v Španielsku.
Išlo o biznis zameranie s orientáciou na turizmus. Okrem toho tiež pracovala v hoteli. Krajinu opúšťala v čase pandémie, pritom už mala vybavenú prácu v Dominikánskej republike. „Nikto nevedel, čo sa bude diať a hlavne, ako dlho to potrvá, preto som sa pre istotu vrátila na Slovensko. Myslela som si, že to bude na chvíľu. Nakoniec som ostala päť rokov. Priznávam, tri roky som trpela, nechcela som tam byť napriek tomu, že ide o krajinu, v ktorej som sa narodila. Pracovala som ako cestovný agent, no cítila som, že mi to nestačí na môj pracovný i osobnostný progres. Keď sa mi naskytla príležitosť odsťahovať sa do Dubaja a byť súčasťou firmy, ktorá poskytuje služby pre cestovné kancelárie a tour operátorov, neváhala som,“ hovorí.
V Dubaji sa nezamyká
Petra je súčasťou medzinárodného kolektívu, dokonca veľmi dlho bola jediná Európanka. Jedinou Slovenkou je medzi kolegami stále. Väčšina z nich je z Filipín, Egypta, Sýrie, Srí Lanky, Austrálie. Ani netreba hovoriť, že komunikačným jazykom v práci je angličtina.
Vzhľadom na to, že dlhovláska si zamilovala španielčinu, je súčasťou španielskej komunity a temperament južanov jej vyhovuje. „Mnohí si myslia, že život v Dubaji je jedna veľká párty. Možností na zábavu je tu neúrekom, ale jednak to niečo stojí a pracovné nasadenie je také vysoké, že po 12 hodinách v práci si rada ľahnem do postele. Zabaviť sa idem obyčajne cez víkend, no nie je to pravidlo. Život v Dubaji je oveľa jednoduchší ako kdekoľvek inde v tom, že všetko možno vybaviť online. Cez aplikáciu si objednám nákup, upratovačku, donášku jedla. Manikérku a kaderníčku si tiež môžem zabezpečiť domov, nikam nemusím chodiť. Bezpečnosť je pre všetkých prvoradá. Ani si nepamätám, kedy som zamkla byt. Na uliciach sú všade kamery, preto sa ani chodcom neodporúča prejsť na červenú. Obávala som sa šoférovania, lebo áut je veľa a cesty sú osemprúdové. Nakoniec som si bez väčších problémov zvykla. Jediné, na čo si zvyknúť neviem, sú dopravné zápchy. Bývam 14 kilometrov od kancelárie a bežne cestujem hodinu,“ približuje, čo zažíva na vlastnej koži.
Cudzinci sú všetci
V Dubaji sa na rovinu o zárobkoch nehovorí. Všetci však vedia, že Azijčania zarábajú podstatne menej ako pracovníci z Európy či Ameriky. „Zdá sa mi veľmi nespravodlivé, že kolegyňa z Filipín, ktorá robí presne tú istú prácu ako ja, zarobí o polovicu menej,“ hovorí Petra, ktorá sa teší z priaznivého pracovného prostredia. „V minulosti som sa nestretla s tým, aby všetci boli nápomocní, ústretoví a priateľskí. Tu je to bežné. Keď som sa zaúčala, nebála som sa poprosiť o radu, vedela som, že na kohokoľvek sa obrátim, pomôže mi. Zrejme je to i tým, že všetci sme cudzinci a začínali sme takpovediac od nuly. Nikto nie je v Dubaji celkom doma. Prišli sme za prácou,“ dodáva úspešná žena, ktorej medzinárodné prostredie ponúka obrovský rozhľad a učí ešte väčšej tolerancii. Dokedy na Blízkom východe ostane, netuší, no keď jej vypršia víza, alebo ju emirát prestane baviť, s najväčšou pravdepodobnosťou sa na Slovensku neusadí.