Monika Benešová- Češka
Všetko som niesla v ultraľahkom batohu, lebo pri lezení môže každý gram navyše spôsobiť problém.
ODHODLANÁ
• Tento prívlastok najlepšie charakterizuje rodáčku z českej Vysočiny. Vyštudovanú novinárku, aktuálne pracovníčku vo vinohradoch a krízovú interventku kedysi nepoznalo toľko ľudí ako dnes. Môže za to zvládnutie pacifickej hrebeňovky a následne výstup na Everest. Zvládla ho napriek Crohnovej chorobe.
Tatry, Alpy, Kilimandžáro
„Som obyčajný človek so svojimi snami,“ začína rozprávanie Monika, ktorej v detstve po prvý raz zažiarili oči, keď uvidela obrázky Everestu. Pohyb má rada prakticky odjakživa, takže prvý predpoklad zdolať ho mala v sebe takpovediac zakorenený. Beh, plávanie či skákanie cez švihadlo sú jej blízke. Keď si stanovila, že v roku 2024 vylezie na najvyššiu horu sveta, k uvedeným športom pridala aj lezenie v Tatrách a Alpách a vyšla i na Kilimandžáro.
„Ako prvému som to povedala otcovi. Som jedináčik a doteraz som tatkovo dievčatko,“ usmieva sa a zároveň vymenúva, čo všetko mala vo výbave do Himalájí: „Spacáky, vysokohorskú obuv, teplé oblečenie, lezecké mačky, sedák, helmu a mnohé ďalšie nevyhnutné veci. Všetko som niesla v ultraľahkom batohu, lebo pri lezení môže každý gram navyše spôsobiť problém. Napriek tomu som vo vyššej nadmorskej výške mala pocit, že môj ruksak je ťažší. Keď o tom rozprávam, až cítim bolesť chrbta.“
Hore adrenalín, dole únava
Dohoda s himalájskym šerpom bola, že kým sa vyberú na Everest, najskôr zdolajú dve nižšie hory. Aj tie však mali viac ako 6 000 metrov nad morom. „Bolo to nevyhnutné, aby sme sa trošku spoznali a natrénovali techniku. Šerpovia sú fyzicky aj psychicky mimoriadne odolní. Cítila som v ňom obrovskú oporu. Trénovala som techniku v ľadopáde nad základným táborom Everestu, pomáhala som vynášať šerpom veci, varila som s nimi, nosila vodu,“ hovorí.
O poslednej noci v základnom tábore pred sedemdňovým výstupom na Everest bez váhania povie, že bola hrozná. „Miešali sa vo mne strach, pokora aj rešpekt k prírode. Samu seba som psychicky vystresovala. Každý krok hore bol boj v mojej hlave, či to zvládnem,“ spomína na cestu na vrchol, kam dorazila 21. mája 2024.
„Zaplavil ma obrovský pocit šťastia a hrdosti na samu seba. Zápasila som však so snežnou slepotou. Na vrchol sme dorazili na pravé poludnie, slnko sa odrážalo od snehu. Kým na Everest ma poháňal adrenalín, cestou späť to bola únava,“ spomína so šťastím v hlase aj dnes.
Živí ju práca vo vinohradoch
Kým skutočnú horu Everest zdolala pred necelými dvoma rokmi, so životným Everestom – Crohnovou chorobou – sa borí vyše desať rokov. „Boli časy, keď som nevychádzala z domu. Značnú časť dňa som pre bolestivé kŕče strávila na toalete. Počas expedície sa diagnóza ozvala nanajvýš v podobe obrovskej únavy a bolesti kĺbov. Choroba ma prinútila spomaliť, zmeniť životný štýl aj stravovacie návyky. Na niektoré jedlá, ktoré by som nemala jesť, mám stále chuť. Trebárs na banány. No radšej neriskujem. Veľmi výnimočne zhreším malým kúskom čokoládky. Ale utopencov s cibuľou môžem a na to som sa tešila aj po návrate z Nepálu,“ usmieva sa Monika, ktorá pracuje vo vinohradoch na južnej Morave. Manuálna práca jej totiž dáva pocit slobody. Verí, že raz bude mať vlastné vinárstvo.