Ries znie ako umelecké meno, ale Michala ho má zapísané aj v dokladoch. „Získala som ho vydajom, niekedy žartujem, že som sa za svojho muža vydala hlavne preto, aby som získala také pekné priezvisko vhodné pre umeleckú kariéru. Manžel však nie je cudzinec, je z Horehronia, kam pred niekoľkými generáciami prišli jeho nemeckí predkovia.“
Písať začala ako tínedžerka. „Nikto ma k tomu neviedol, ani v škole, ani doma. U nás nikto nečítal, takže som lásku ku knihám musela objaviť sama. V tejto súvislosti zvyknem spomínať jednu veselú historku. Bola som uzavreté dieťa a prvú naozajstnú knihu som nedokázala dočítať naraz. Vo veku sedem-osem rokov som nevedela, že mám používať záložku, a zakaždým som ju začínala čítať od začiatku, až som to nakoniec raz zvládla! Čítaniu som úplne prepadla a časom prišiel okamih, keď som sama chcela skúsiť niečo napísať. Cítila som, že mám v sebe niečo, čo chcem dať na papier. Roky som písala iba sama pre seba.“
Svoje výtvory nikomu neukazovala, chýbalo jej sebavedomie. Zverejňovala ich anonymne na rôznych stránkach, zapájala sa do knihomoľských súťaží. „A nestalo sa nič. Moje príbehy nikoho nezaujímali.“ Miškine autorské pokusy na čas ustali. „Pochopila som, že ešte nie je správny čas, že ešte nemám čo ľuďom odovzdať. Roky som pracovala na sebe, navštevovala terapeutku a stávala sa sebavedomejšou a múdrejšou ženou. Keď sa mi narodil synček, veľmi veľa som čítala. V jednom momente som už však bola presýtená čítaním a vrátila som sa k písaniu. Znova len tak, pre seba a veľmi som si to užívala. Písala som romancu z prostredia motorkárskych klubov, lebo môj manžel je motorkár. Keď som sa blížila ku koncu, prvýkrát som si povedala, že tento príbeh by som už mohla ukázať svetu. Ponúkla som rukopis vydavateľstvu Slovenský spisovateľ a bola z toho moja debutová séria.“
Prvý pokus vyšiel
Na rozdiel od mnohých autorov, ktorí obiehajú vydavateľstvá a ponúkajú svoj rukopis, Miška už o päť dní dostala kladnú odpoveď. Keď držala svoj debut prvýkrát v rukách, paradoxne, cítila strach. Obávala sa, ako bude jej kniha prijatá. „Naplno som si uvedomila, ako veľmi sa v nej odhaľujem. Pochopiteľne, väčšinou spisovatelia nepíšu o sebe, ale nemôžu zabrániť tomu, aby sa ich pohľad na svet a to, čomu veria, nedostalo do postáv v príbehoch. Mala som obavy, ako čitatelia prijmú moju knihu, či bude prvá a zároveň posledná. Cítila som zmes pokory, obáv aj radosti.“ Všetko dobre dopadlo, kniha zaujala a odvtedy už potešila svoje čitateľky dvanástimi titulmi. A to za päť rokov!
Čím je pre ňu písanie príbehov? Písanie je osamelá činnosť a pre mnohých autorov má aj iný rozmer. Na konci nie je len hotová kniha, každá autora trochu zmení. Miška je mimoriadne citlivá a rada sa utieka do samoty, aby sa „upratala“. Písanie je na to ideálne. „Pomohlo mi v osobnom raste. Ako idú roky a pribúdajú knihy, moje sebavedomie narástlo. Som oveľa pokojnejšia, už sa neobávam, ako bude moja kniha prijatá. Už viem, že som zo seba dala v tej chvíli to najlepšie, čo som dokázala, a že si nájde tie správne čitateľky.“ Rozdiel cíti aj na besedách. Je oveľa otvorenejšia ako na začiatku kariéry. „Kedysi to bol stres a strach – čo poviem, ako to poviem. Teraz chodím s radosťou.“
Všetko okolo písania
Na to, aby knižka zaujala a uspela, dnes vôbec nestačí, aby bola dobre napísaná. Vydavateľstvá a autori aktívne fungujú na sociálnych sieťach, vytvárajú knižné trailery, zapájajú čitateľov do súťaží, ankiet, pravidelne s nimi komunikujú. „Stáva sa, že vynikajúcu knihu si málokto všimne. Je to ako ruleta. Nikdy nevieš dopredu, ako sa uchytí. Môžeš urobiť všetko, čo je aktuálne trendy, a ani tak nevystrelí. Som aktívna na sociálnych sieťach, veľmi ma baví vytvárať knižný obsah. Poznám aj autorky, ktorých aktivity v tomto smere sú nulové, a napriek tomu majú výborné predaje. A poznám aj také, ktoré sa snažia prilákať čitateľov, a na predaji kníh sa to neodráža. Aj tu platí, že všetko ovplyvňuje nejaký X faktor. A ten nemáme pod kontrolou.“ Dnes už sa málokedy stane, že sa objaví nový autor a okamžite vystrelí. Miška to vníma ako postupné budovanie mena a čitateľskej základne. „Je to logické, lebo si treba uvedomiť, že keď vydám knihu, v tom istom čase vydá knihu aj ďalších tridsať autorov.“ A ešte jedno zdôrazňuje – začať písať s cieľom zbohatnutia je tá najhoršia motivácia. „Keď mi prišli prvé peniaze za knihy, bola to polročná ‚výplata‘, niečo málo vyše 500 eur. Tak som sa na ne dívala a hovorila si – páni, tak to je sila! Dnes ma písanie už viac ako dva roky živí.“