Témy a inšpirácie
Ak by ju situácia donútila, dokáže si predstaviť, že by sa zamestnala. Nateraz je vďačná, že všetko v jej živote sa deje tak, že nemusí. „Moja slobodná duša sa takto cíti veľmi dobre. Treba však dodať, že písanie nie je len o tom, že sedím a píšem. Súčasťou života autora sú besedy, čo vyžaduje veľa, cestovanie, prespávanie mimo domu. Je to časovo náročná práca so sociálnymi sieťami. Influencerov ľudia často podceňujú. Ja to robím pre radosť a aby som promovala svoje knižky, a viem, že to zaberie enormne veľa času. Pre mnohé príbehy je potrebné robiť rešerše a študovať rôzne témy. Často musím hľadať odborníkov na dané témy, cestovať za nimi. To všetko preto, aby som mohla ponúknuť čitateľom plnohodnotný zážitok. Písanie kníh je komplexná činnosť, a ak do nej niekto ide naplno popri inej práci, tak to obdivujem.“
Jedným zo základných kameňov dobrej knihy a predpokladom, že zaujme čitateľov, je jej téma a príbeh. Spisovateľa môže inšpirovať hocičo. Niekedy je to sen, inokedy útržok vety započutý niekde v autobuse. „Často ani neviem, odkiaľ to prišlo. Keď začínam písať, občas stačí iba záblesk a sama neviem, kam ma dovedie. Jeden príbeh vznikol na základe reklamy na Facebooku, iný námet sa mi prisnil, ale rezolútne som ho zavrhla s tým, že je to hlúposť. Lenže o pár týždňov sa sen zopakoval. Tak som si povedala, že sa nechám viesť, a vznikla kniha Bez pravidiel. Kedysi som tvrdila, že píšem len o témach, ktoré mám v sebe spracované. A potom sa ukázalo, že často to tak nie je, téma sa objaví práve preto, aby som ju pochopila a prijala. Písanie je pre mňa liečivé.“ Hypoteticky sa pýtam, či je nejaká téma, na ktorú by rozhodne nepísala príbeh. Miška hovorí, že sa odučila hovoriť slovíčko nikdy. „Tu a tam som hovorila nikdy a väčšinou sa mi to vrátilo ako bumerang – a presne to som spravila. Hovorila som, že nikdy nenapíšem triler, a napísala som Volanie krvi. Neplánovala som erotický román a napísala som Bez pravidiel. Sú však témy, ktoré mi prirodzene nie sú blízke, pretože sa v nich nevyznám. Napríklad ma vôbec nelákajú vojnové témy.“
Ako žiť bez písania
Možno by si dokázala predstaviť život bez písania, ale chýbalo by jej. Je to jej spôsob sebavyjadrenia, príležitosť spájať sa so ženami. Vďaka knihám ju obklopuje silná ženská komunita, v ktorej navzájom zdieľajú svoje myšlienky a pocity. „Už od základnej školy som hovorila, že budem spisovateľka, a som vďačná, že sa to naplnilo. Ak by to nešlo... tak by sa našiel iný prostriedok, ktorým by som sa vyjadrovala. Na strednej škole som túžila po štúdiu psychológie. Vďaka písaniu som jej veľmi blízko, v príbehoch do hĺbky rozoberám vzťahy, lásku, traumy i liečenie. To, po čom túžime, sa nám môže naplniť rôznymi cestami. Ďakujem celému vesmíru, že môžem písať a mám svojich čitateľov.“
Nie som farmárka
Na to, aby autor zaujal, nemusí žiť v centre diania a byť na očiach dôležitým ľuďom. Miška s rodinou žije v malej dedinke neďaleko Čachtického hradu. Odtiaľ podniká cesty za svojimi čitateľmi do všetkých kútov Slovenska. „Úprimne priznávam, že vo veľkom meste by som nevedela žiť ani tvoriť. Rada tam idem, vychutnám si atmosféru, ale potom sa ešte radšej utiahnem do svojho ústrania. Bývame pod lesom a tu sa moja duša cíti dobre.“ So smiechom však dodáva, aby som nečakala, že farmárči. Záhradkárčenie nie je jej obľúbená aktivita, k šťastiu jej postačí pokosený trávnik. „Možno by ma to bavilo, ale nemám čas. Mám dve malé deti, veľký dom, veľký pozemok a chcem najmä písať. Môj štandard sú dve knihy ročne, a preto záhrada musela ísť bokom. Na dedinu sme sa presťahovali s cieľom užiť si blízkosť prírody a ticho. Aby som sa zrelaxovala, stačí mi vyjsť na dvor, prejsť sa so psom do lesa. To je miesto, kde čerpám energiu. Medzi stromami pomeditujem, popremýšľam nad všetkým, čo mám v hlave. Ak mám nejaký blok, všetko sa uvoľní. Nemám veľa koníčkov, nepotrebujem extra zážitky. Rada si zájdem na koncert a do divadla, vycestujem do zahraničia, ale najdôležitejšie, čo potrebujem, sú moji blízki, knihy a príroda. Doba, ktorú žijeme, je veľmi hlučná – ani preto ma veľké mestá nelákajú. Zo všetkých strán sa na nás valia miliardy informácií, ale každý má odpovede v sebe. Len potrebujeme trochu ticha, aby sme počuli aj to, čo nám hovorí naše telo a naša duša, nie iba to, čo na nás sypú všetci z okolia.“
Život vníma ako cestu a prácu na sebe. „Sú veci, ktoré by som chcela na sebe zlepšiť. Napríklad svoj vzťah k jedlu, ktorý je problematický. Želala by som si zvládnuť ideálne rozdelenie energie a pozornosti medzi manžela a deti. Kým sú deti malé, celý svet sa točí okolo nich a bola by som nerada, aby sme pre to s manželom zabudli na seba a náš vzťah. Deti raz odídu, ale muž zostane. Snažím sa preto hľadať správnu cestu a neupínať sa iba na deti.“
Konkurenčný boj medzi autorkami?
Zlé jazyky tvrdia, že na Slovensku máme najviac spisovateľov na štvorcový meter a píše každý. Zaujať čitateľov je ťažké, a preto si mnohí myslia, že medzi autorkami vládne rivalita. Aké sú podľa Michaly vzťahy medzi autorkami? „Sme ľudia, s niekým si sadneme a s niekým nie. Aj medzi nami to funguje ako v akomkoľvek inom kolektíve. Mám medzi spisovateľkami veľa dobrých priateliek, považujem ich za svoj najbližší kruh. Minulé leto som bola dokonca s tromi na dovolenke. Knižný biznis nevnímam ako extrémne konkurenčné prostredie. To, že si niekto kúpi moju knihu, neznamená, že si nekúpi knihu niekoho iného. Skôr by sme sa mali podporovať. Chápem však, ak sa objavia myšlienky, prečo ona predáva viac, moja kniha je lepšia ako tá druhá... je ľahké stratiť sa v porovnávaní. Aj mne sa to na začiatku stávalo. Podľa mňa je to preto, že už odmalička nás vo všetkom porovnávajú – pozri, ona sa dobre učí a ty sa nesnažíš. Ťažko sa vyhnúť tomu, aby sa tento program neozýval aj v dospelosti. Trvalo mi dosť dlho, kým som pochopila, že môj úspech vôbec nezávisí od toho, ako sa darí niekomu inému.“
Keď je reč o úspechu, ktoré svoje dielo považuje za najúspešnejšie? Pokiaľ ide o svetský úspech, tak najúspešnejšia je kniha 24 dní do Vianoc. Už niekoľko sezón sa výborne predáva, bola preložená do češtiny a maďarčiny a bude sfilmovaná. A jej súkromný pocit úspechu je naviazaný vždy na najnovšiu knihu. Lebo s ňou aktuálne najintenzívnejšie žije. Teraz je to príbeh Takmer dokonalá, romantická komédia inšpirovaná jej vlastným manželstvom. „Sme s mužom veľmi rozdielni. Ja som tá víla, čo tancuje na slnku, lieta v oblakoch a sníva. On je extrémne nohami na zemi, pragmatický, logický, a takto som postavila aj hlavné postavy v knihe, nasmerovala som ich, aby tú rozdielnosť zvládli. Verím, že aj ja s manželom to zvládneme. Nejde o to, či partnera ľúbime, ale o to, či s ním dokážeme komunikovať, či si k nemu nájdeme cestu, či spolu dokážeme niečo vybudovať. Vzťah je práca, nie len láska. Túto knihu som napísala ako motor do svojho manželstva.“