Boli sme na návšteve u švagra Karola. Cestou domov môj Ďuro poznamenal: „Ten Karol mal z pekla šťastie!“ začula som v tom niečo ako závisť „Každý deň má na večeru dva chody a najmenej raz do týždňa napečené, dom stále vyupratovaný, košele vyžehlené,“ vymenúval vzdychajúc bratove výhody.
„Aj ty by si to tak chcel?“ spýtala som sa.
„No, vieš,“ začal koktať, „zdá sa mi, že Jolana vedie domácnosť veľmi dobre.“
„Že si si ju zrazu tak obľúbil?“ uškrnula som sa. Jeho slová sa ma dotkli tým viac, že o Jolane sa inak vyjadroval ako o nudnej puťke bez zmyslu pre humor. A zrazu taká zmena!
Pár dní nato som sa dostala domov neskôr ako zvyčajne. Rýchlo som hodila do vody párky, ktoré som stihla kúpiť, a išla som sa prezliecť. Bola som ešte v kúpeľni, keď prišiel Ďuro a už v predsieni kričal: „Čo sa tu deje? Chceš podpáliť dom?“
Voda vyvrela a párky sa pripiekli na oškvarky. A ten dym! Večerali sme vajcia a chlieb s maslom. Ďuro nepovedal nič, no spokojne sa netváril. Navyše po večeri zavolal Karol a keď sa ho Ďuro spýtal, čo mali dnes na večeru, spozornela som. Dlho počúval a chvíľami vzdychal.
„Prosím ťa! Aj múčnik?!“ skoro vykríkol a zvedavo sa opýtal: „Čože Jolanka upiekla? Ty máš fakt šťastie, chlapče!“
Viac som už počuť nechcela. Aj tak som bola dosť vytočená. Každé ráno som Ďura budila, až keď som pripravila raňajky, domov vracal neskôr než ja, ale vždy mal na stole teplú večeru. Po jedle si otvoril pivo a išiel si oddýchnuť k televízoru, kým ja som plnila umývačku, práčku, upratovala. Na to, aby si Ďuro vážil moju starostlivosť, je to však asi málo. Závidel bratovi, že jeho žena sedí doma a nemá na starosti rácu nič iné, len domácnosť a starostlivosť o jeho blaho. Ďurovi zrejme nedochádzalo, že som zamestnaná a každý mesiac prispievam do rodinného rozpočtu sumou, bez ktorej by sme si mnohé nemohli dovoliť.
Na druhý deň som si vzala pol dňa dovolenky, cestou domov som nakúpila a potom sa postavila k sporáku. Námaha sa mi vyplatila. Ďuro boj vyjavený, keď som mu najprv naliala polievku a po nej dostal na tanier kotletu so zemiakmi a šalátom. Na záver som mu naservírovala jablkovú štrúdľu, síce z obchodu, no vylepšenú šľahačkou. „Som úplne preplnený, tú štrúdľu už asi nezvládnem,“ potľapkal sa po bruchu, ale keď videl môj výraz, zmĺkol.
„Chcel si múčnik, máš múčnik,“ poznamenala som a on poslušne siahol po lyžičke. Jedol pomaly, ale neodvážil sa tanierik odsunúť.
„Chutilo ti?“ spýtala som sa sladko.
„Hm,“ prikývol a uvelebil sa na sedačke. Ja som zatiaľ vybrala bielizeň na žehlenie, zapla žehličku a postavila si dosku pred televízor. Ďuro si medzičasom vybral obľúbený športový kanál a zrejme chcel sledovať futbal. Vrhol po mne nespokojný pohľad: „Chceš žehliť práve tu?“
„Jasné, miláčik, tvoje košele do práce,“ vysvetlila som mu s úsmevom.
„No ale ja by som sa teraz chcel pozerať…“
„Tak sa pozerajme spolu.“
„Lenže vieš, nevidím cez teba.“
„Čo keby si si sadol do kresla?“ navrhla som.
„Lenže mne sa tu leží celkom dobre…“
„A vieš čo? Celý deň som bola v práci, potom som ti varila večeru, teraz by som ti rada vyžehlila košele, pretože sa na mňa sťažuješ, ale stále to nestačí!“
V tej chvíli som mala svojho muža a jeho správania ku mne naozaj plné zuby. Naivne som si myslela, že mi poďakuje za výbornú večeru, za to, ako sa oňho starám, ale kdeže! To teda prehnal!