Vonku celé popoludnie chumelilo a ja som nervózne sledovala cestu pod oknami. Konečne sa objavil Vilo, môj priateľ, alebo skôr len milenec? V našom prípade sa to definovalo ťažko. Vilo bol totiž ženatý, so svojou manželkou žil a ku mne jazdil podľa toho, ako mu to vyhovovalo. Napriek tomu som nebola nijaká utajovaná konkubína vydržiavaná za účelom sexu. Stretávali sme sa piaty rok a jeho žena o mne vedela. Sama vraj Vilovi navrhla, aby si niekoho našiel, pretože už spolu dlh nič nemali a žili v jednom dome skôr len ako priatelia. Tak mi to Vilo vysvetlil, keď sme sa zoznámili. Oficiálna fráza ženáčov sa však zmenila na realitu, keď ma raz v meste predstavil svojej dcére.
Koktala som, že je mi to celé trápne, no Silvia mávla rukou, že je vec rodičov, aký si zvolia život, a ak ma akceptuje jej mama, bude ma aj ona. Neskutočne sa mi uľavilo, pretože som vtedy Vila naozaj milovala a chcela veriť, že raz skutočne bude žiť so mnou.On však stále balansoval medzi mnou a pani Oľgou, s ktorou stále býval. Nič sa vraj nedá urobiť hneď a on veľmi nerád mení zvyky. Vedela som, že má pár obľúbených jedál, ktoré točí stále dookola, dve krčmy, kam chodil na pivo, jediné tolerované miesto pri stole, svoj tanier, hrnček. A aj dve ženy, ktoré striedal, ako sa mu zachcelo.
„Oľga mi jasne povedala, že jej neprekážaš. Lenže keď sa definitívne odsťahujem, zatváram si dvere na návrat,“ vysvetľoval mi, keď som po nejakom čase logicky začala naliehať, aby sa presťahoval ku mne. „Žijem v tom dome dlhé roky. Sadil som všetky stromy v záhrade, obkladal kúpeľňu, staval altán na dvore. Nič z toho by som už potom nikdy nevidel,“ reagoval absurdne a to ma malo varovať.
Myslela som si, že keď budem pri jeho odpútavaní od ženy trpezlivá, budeme čoskoro plnohodnote spolu žiť. Upäla som sa k tomu tak silno, ako silno som si Vila idealizovala. Bol zábavný, priateľský, mal okolo seba množstvo známych, ale zároveň nepredstaviteľne žiarlil. Myslela som si, že je to láskou, tešilo ma to a iného som nechcela.
Bol síce odo mňa o dvanásť rokov starší, no mal v sebe viac mladosti než moji rovesníci, no mávala som ho pri sebe vždy len chvíľu. Prespal jednu dve noci a zase odišiel. Prekážalo mi to rovnako ako fakt, že vtedy pred Vianocami prišiel o štyri hodiny neskôr, než sľúbil.
„Čakala som ťa už popoludní. Sľúbil si, že pôjdeme vybrať stromček a potom na trhy, kde si dáme varené víno…“ pripomenula som mu.
Afektovane prevrátil oči: „Načo chceš stromček?“ spýtal sa, ako keby sme o tom už neboli hovorili. Zdalo sa mi, že už niekde niečo pil, a to ma dosť naštvalo. Očividne dal zase prednosť kamarátom a ja som mu nestála ani za esemesku, že nestíha.
„Vilo, mohol si mi aspoň zavolať. Mám jediný deň voľna, potrebujem ísť ešte na nákup, zabaliť darčeky, upiecť pečivo! Namiesto toho som tu zbytočne prešľapovala takmer oblečená v kabáte.“
„Ak otravujem, tak sa ospravedlňujem!“ zdul sa. „Môžem zase ísť, mám totiž kam!“ otočil sa a urobil pár demonštratívnych krokov smerom k dverám.