„Neblbni,“ chytila som ho za plece a zmiernila vyčítavý tón. Ako vždy, keď sa vyhrážal odchodom... Podobné scény mi neskôr predhadzoval, keď som naňho naliehala, aby zostal natrvalo. Škľabil sa, vraj by som ho tým dostala do pozície, keď by musel skákať, ako pískam, pretože by som vedela, že už nemá kam odísť. A ja som bola poslušná ako psík, ktorý chce, aby pán rýchlo zabudol na to, čo urobil zle.
„Neblbnem. To ty blázniš, ako keby sa ti na Ježiška triasli dvaja špunti v izbe. Doma tiež nemám nijaký stromček, tak nechápem, na čo by bol tebe.“
To mi už bolo jasné, že je Vilo opitý. Mierne sa zatackal a zachytil sa skrine. „Ty ma vieš vždy tak vytočiť!“ zasyčal a ja som márne spomínala, kam sa podel ten fajn chlap, ktorý ma na začiatku priam nosil na rukách a kričal do celého sveta, že som jediná, ktorú miluje. Teraz už len zabúdal na to, čo sľúbil a vykrikoval, že si rozhodne nedá do ničoho hovoriť.
„Ty vieš, že by som deti chcela,“ pípla som ticho, pretože začať na túto tému bolo ako vstúpiť do klietky k levovi. Vždy argumentoval, že už je starý, má dospelú dcéru a ak chcem deti, mali by sme sa rozísť. Teraz ma však nevnímal. Mal sklený pohľad a s afektovane urazeným výrazol šiel do vane.
A ja som sa naňho tešila! Na krásny spoločný deň, na trošku predvianočnej atmosféry. Takto však zase hneď zaspí. A ktovie, či hneď ráno neodfičí k manželke. Prilepila som nos na okno. Snehu zasypáva čerstvo odhrnutý chodník, akási dvojica niesla stromček a kúsok za nimi ťahal ktosi na saniach malé chlápätko.
V tom okamihu sa v mne akoby čosi prasklo a zalomcovala mnou zlosť. Prečo druhí majú všetko a ja nič? Prečo? Pretože si nehľadajú zadaných mužov!
Vpadla som do kúpeľne, kde Viliam asi zaspal. „Hádam mi tým všetkým nechceš povedať, že so mnou na Štedrý deň nebudeš!“
„Kamila, neotravuj. Počúvam stále akési tvoje podmienky, večne ma do niečoho tlačíš! Nie som malý, urobím, čo budem chcieť!,“ prešiel plynule do obrany útokom, čo znamenalo jediné. Zase bude všetko inak, než sľúbil.
„Päť rokov sme spolu a päť rokov oslavuješ doma. Sľuboval si však, že tento rok už budeš so mnou! Už mám dosť sľubov, ktoré neplníš!“ vyčítala som hystericky so všetkými tými dňami, keď som na niečo čakala. Na to, čo má doma a čo som si preňho želala vytvoriť aj u seba, ale mohla som sa pretrhnúť, aj tak sa mi to nedarilo.
Spomenula som si, ako ma kolega z práce pred pár dňami odprevadil domov. Nikto na mňa nečakal a on mal rovnakú cestu, tak čo na tom bolo zlé? Obom nám v automate kúpil kávu do téglika, vraj aby nám nebola taká zima, a potom sa spýtal, či je Vilo doma, pretože by nerád dostal bez príčiny po nose.
A mne tá otázka zostala v hlave. Bude Vilo doma? A kde to preňho vlastne je? U Oľgy, alebo u mňa? Veď je nespravodlivé, že len on určuje, ktoré noci strávim sama a ktoré po jeho boku. A on mne vtedy ten egoista urobil obrovskú scénu. Prečo sa bavím s cudzími mužmi? Prečo sa dávam pozývať na kávu? Vôbec som nechápala, o čo mu ide…
Teraz prudko vstal a začal sa obliekať. Vlasy mal ešte mokré a bolo jasné, že jeho ďalší divoký odchod je len demonštráciou. „Vieš čo, ty hysterka? Toto bola naša posledná hádka. Idem domov,“ vyštekol.
„Tak sa maj a šťastnú cestu,“ povedala som mu namiesto toho, aby som ho zase zastavila, hovorila zmierlivým tónom a potom sa snažila, aby rýchlo zabudol, že som naňho bola zlá.
Na chvíľku zaváhal, nečakal to. Potom sa však rozčúlene obul, navliekol sa do kabáta a bol preč.
Môj byt stíchol a ja som v návale zlosti začala do tašky hádzať jeho veci. Až keď som bola hotová, uvedomila som si, ako málo toho bolo. Päť rokov, a kabela nebola plná ani z polovice! Vyšla som z bytu a zamierila k miestu, ktoré som si dosiaľ zakazovala. Okolie Slobodovej ulice som obchádzala oblúkom, aby to nevyzeralo, že milenca alebo jeho rodinu sledujem. Vedela som, že len čo stlačím zvonček, už nebude cesty späť. Ciling, cililing. Zvuk rozliehajúci sa domom mi znel, ako keď odbíja polnoc. Triasla som sa od nervozity. Keď sa konečne otvorili dvere, vykukla z nich atraktívna štyridsaťpäťka.
„Myslela som, že je to Viliam. Že si doma niečo zabudol,“ konštatovala prekvapene a ja som jej podala tašku s jeho vecami.
„Máte pravdu, zabudol. Robila som doma poriadok, tak sa zbavujem toho, čo už nebudem potrebovať,“ odvetila som pohotovo a všimla si, že tá žena sa pousmiala.
„Tak poďte na kávu,“ otvorila dvere dokorán a ja som si okamžite všimla obrovský stromček uprostred izby. Niečo vnútri ma pichlo, ale hneď som si prikázala všetky chmáry zahnať.
„Nerada by som sa s ním stretla, pred chvíľou totiž odo mňa odišiel pomerne narýchlo a navždy,“ váhala som, ale pani Oľga mávla rukou.
„Hovoríte, akoby ste ho nepoznali. Viliam to vezme najprv cez námestie. Vždy stretne nejakú kamarátku alebo kamaráta a nutne si s nimi musí dať punč, varené víno, a ktoviečo ešte,“ trafila s úplne presne klinček po hlavičke.
V ten deň som videla opadávajúce obkladačky v ich kúpeľni, stromy v záhrade, o ktoré sa očividne roky nikto nestaral, rovnako ako o altán na dvore, ktorý bol plný haraburdia a nepotrebných krámov.
„To viete, Kamila, na dome je vždy práca, a tu nie je chlap, ktorý by ju robil,“ povedala mi Oľga, ale nevyzeralo to ako výčitka. Naopak. Ponúkla mi koláčiky, kávu, potom ešte čaj. Mala napečené, upratané. Ona zjavne vôbec nečakala, celá napätá, kedy a ako sa jej manžel vráti domov. Žila si svoj život a vyzerala veľmi spokojne.
Keď som o dve hodiny neskôr išla domov, prešla som cez námestie s vianočnými trhmi. Bolo už niečo po deviatej a ja som v dave zazrela Vila, ako s téglikom v ruke niečo vysvetľuje akejsi žene v chlpatej čiapke. Oľga mala pravdu, hneď tak sa nevráti. Celý život bol totiž zvyknutý robiť len to, čo chcel on. A keď sa to niektorej z nás nepáčilo, pohrozil odchodom. Bavil sa po svojom a nikdy by ho nič nedokázalo prinútiť, aby to bolo inak.
Zabočila som za roh a vykročila k nášmu sídlisku. Tešilo ma, že už nebudem musieť čakať, až za mňa o mne rozhodne ktosi iný, a som konečne sama sebe paňou. Zvláštne, celé popoludnie som čakala a tešila sa na Vilov príchod a pritom sa o niekoľko hodín neskôr nemôžem dočkať zajtrajšieho príchodu do práce. Jednému slobodnému, bezdetnému kolegovi totiž dlhujem kávu.