„Máš cukor, Marika?,“ spýtal sa priškrtene a ja som ukázala na sklenenú cukorničku od Zdenky. Otvoril ju, chvíľu v nej lovil, až klieštikmi patriacimi k cukorničke vytiahol čosi neuveriteľné, cukor v tvare srdca! V cukorničke bol jediný, jediný zvyšok predchádzajúcej várky „kociek“ v tvaroch kartových symbolov. Zdenka mala tieto kocky veľmi rada. Srdce na nás oboch zapôsobilo ako pozdrav z iného sveta. Ona to hádam tušila alebo vedela, preblesklo mi hlavou.
„Tak čo mám s tým srdcom robiť? Zlomíš ho? Rozpustíš v káve?“ zašepkal Lukáš a jeho oči sa zabodli do mojich. Chvíľu som mlčala, potom som siahla po srdiečku, postavila ho na klavír a do kávy hodila klasickú kocku. „Toto srdce si nechám na pamiatku a tvoje srdce nechám biť pre nejakú mladú a pôvabnú vílu. Lukáš, cítim k tebe viac než priateľstvo, ale láska to nie je. Je to očarenie a to pominie. Ublížili by sme tým mnohým ľuďom a najviac tebe, ver mi,“ povedala som mu. Obaja sme plakali. Keď sme sa lúčili, dali sme si prvý a posledný bozk, dlhý, nežný aj vášnivý zároveň. Od toho dňa sme k sebe na návštevy už nechodili.
Prešiel rok, potom dva a môj milý sused dokončil školu. Chvíľu to vyzeralo, že si našiel priateľku, ale potom sa s ňou rozišiel. Vtedy prvý raz po dvoch rokoch zaklopal na naše dvere. Boli sme doma ja aj Anežka, ktorá už do Brna nechodila. S priateľom sa pred pol rokom rozišla. Síce sme chceli ísť do kina, ale smutný Lukáš bol dôležitejší. Rozprávali sme sa, spomínali na Zdenku, Lukáš nám vyložil karty, veľmi sme sa pritom nasmiali a ja som s úžasom zistila, že moje motýliky v bruchu uleteli nevedno kam a že takmer nemôžem uveriť tomu, že som ich tam niekedy cítila. Naproti mne pri stole sedel len milý mladý muž. Ostatne, v tom čase som už začala randiť s Milanom, bratom kolegyne zo školy.
Tu by sa príbeh mohol skončiť. Lenže život si robí, čo chce, a keď som sa raz nečakane vrátila od Milana, ktorého volali narýchlo k nejakej zložitej operácii, našla som Lukáša jedného rána v našej kuchyni len v trenírkach. A oproti nemu sedela nad tanierom palaciniek moja Anežka. Obaja sa rozpačito usmievali a mne bolo jasné, že u nás Lukáš strávil noc. A po niekoľkých rokoch ma spolu s Anežkou urobili šťastnou babkou malého Tadeáška.
Lukášovi a Anežke všetko klape, majú sa radi a sú spolu šťastní. Bývajú v mojom byte, ktorý je o dve miestnosti väčší než Zdenkin, kde teraz bývam ja a cukornička aj srdiečko v nej sa vrátili späť na ten správny klavír
