„Lukáš, hráš skvele, hráš ešte?“ spýtala som sa. Môj nový sused prikývol, pravidelne hrával v jednej reštaurácii. Nehral za peniaze, ale za jedlo! Nie že by na tom bol tak zle, ale šlo o vychýrenú luxusnú reštauráciu a jedlo tam bolo skvelé. Lukáš vraj túto formu spolupráce ponúkol sám. A potom mal ešte s kamarátmi nejakú folkovú kapelu, kde síce nehral na klavíri, ale na gitare, no klavír mu pomáhal skladať pesničky. Neskončili sme len pri Bugatti stepe, ale naháňali klávesy ako o život hádam tri hodiny. Ani si nepamätám, kedy som naposledy hrala štvorručne. Asi na konzervatóriu. Nakoniec mi Lukáš zahral pár svojich pesničiek, bol to veľmi príjemný večer. Na Zdenkinu počesť sme nielen hrali, ale zvládli sme aj aj archívnu sedmičku tramínu a potykali si.
„Marika, zastav sa v sobotu, v piatok v noci donesiem jedlo z reštaurácie. Síce to na druhý deň ohriate nebude úplne ono, ale aj tak si myslím, že ťa pozývam na luxusnú večeru. Máš čas, prídeš? Zase by sme si zahrali a vyložil by som ti karty, babka ma to naučila,“ navrhol nenútene Lukáš, keď som sa chystala na odchod, a ja som na to pristala. Ani vo sne by mi vtedy nebolo napadlo, že by za tým mohlo byť niečo viac než len milé susedské pozvanie.
„Aspoň prídeš na iné myšlienky. A potom, ten Lukáš by stál za hriech! Stretli sme sa vo výťahu,“ naťahovala ma dcéra, keď sa v piatok balila k svojmu priateľovi. Samozrejme som jej vynadala – ale len zo žartu, vždy sme mali priateľský vzťah, skôr ako dve sestry než ako matka s dcérou.
Sobota s Lukášom bola krásna. Jedli sme, hrali, rozprávali sa, pili víno, spomínali na Zdenu. A potom mi Lukáš vyložil karty.
„Marika, všade je láska, máš pred sebou pravdepodobne krásne obdobie,“ povedal Lukáš a jemne ma pohladil po ruke. Mykla som sa, poďakovala za pekný večer a začala sa chystať domov. Keď sa dvere zaklapli, rozbúšilo sa mi srdce. To pohladenie nebolo náhodné.
„Čo ten chalan blaznie“ vírilo mi hlavou. Ale potom som si povedala, že sme popili trochu vína, večer mal svoje čaro a ráno sa zo všetkého vyspíme.
Ráno bolo všade bielo a ja som mala pred sebou celý voľný deň. Ešte som si nezvykla, že sa mi do života vrátila sloboda. Anežka bola dospelá a samostatná a ja som bola po dvadsiatich rokoch manželstva voľná ako vták, mohla som si so svojím časom robiť, čo som chcela. Navyše som mala ešte celkom pekný vek, peknú postavu a pár nápadníkov (ja som im hovorila „nápadníci-nešťastníci“, ani jeden sa mi nepáčil). Ľudia si o nás s Anežkou dokonca občas mysleli, že sme sestry – obe sme drobné a štíhle tmavovlásky.
Pozerala som sa do zrkadla a hovorila si, že to so mnou ešte nie je také zlé, a utešovala sa, že rozvodom po štyridsiatke sa život nekončí, keď vtom zazvonil zvonček. Hodila som na seba župan a išla otvoriť.
„Ahoj susedka, nechceš sa ísť prejsť? Vonku je krásne, zajtra sa to má zase roztopiť, bola by škoda sedieť doma. Teda prepáč, ak máš iné plány,“ chrlil na mňa medzi dverami Lukáš.
Hľadela som na toho pekného, mladého chalana a prikývla som. Prechádzka sa pretiahla až do večera, bolo nádherne, ani jednému z nás sa nechcelo domov. Lukáša čakalo vypratávanie bytu a mňa prípravy do školy. Nemohla som si spomenúť, kedy mi bolo naposledy tak dobre, ale nepovedala som to. Namiesto mňa to však povedal Lukáš…
„Marika, to je neuveriteľné, je mi s tebou tak dobre, vnímam to, akoby som ťa poznal roky. Príď v stredu na večeru, v utorok zase hrám,“ povedal mi, keď sme kráčali k domu a ja som súhlasila.
Pri dome sme sa stretli s Anežkou, mávala nám. A ja som ich dvoch predstavila. Lukáš niečo poznamenal o sestrách a Anežka sa naoko zamračila. Doma som to schytala na plnej čiare.
„No to je výborné, zo mňa spraví starenku a o tebe cukruje ako hrdlička! Hanbi sa, mami, naháňať mladých chalanov, veď je rovnako starý ako ja!“ frflala a ja som sa smiala, ale zároveň ma pichlo pri srdci. S Lukášom mi bolo nádherne, bolo to ako kúzlo, ako návrat o dvadsať rokov späť, ale, samozrejme, okamžite som si uvedomila, že taký vzťah je strašne nevyrovnaný a rok čo rok by v ňom pribúdali ďalšie a ďalšie problémy. Tomu mladému, úžasnému chalanovi by som mala prestať motať hlavu, povedala som si v duchu, ale veľmi sa mi to nedarilo dodržiavať.
Zo spoločného jedla zaplateného hudbou sa stala akási naša susedská tradícia. Párkrát sme sa v stredu stretli dokonca aj traja, aj s Anežkou, boli to príjemné stretnutia. Anežka v piatok vždy odchádzala, a tak boli sobotné návštevy – jedlo, víno, hudba aj rozprávanie – už v réžii výlučne mňa a Lukáša. Čoraz viac to medzi nami iskrilo, veľmi ťažko som sa tomu všetkému bránila a tak trochu „baletila“ medzi motýlikmi v bruchu a ľadovo chladnou hlavou, ktorá vedela, že si so susedom mladším o generáciu nemôžem nič začať. Ani len krátky, bláznivý románik! Cítila som totiž, že Lukášove city ku mne sú hlbšie, a nechcela som mu ublížiť. A cítila som to úplne správne…
Bola sobota a Lukáš výnimočne v piatok nehral, a tak som ho trochu neuvážene pozvala k sebe na večeru. Mala som byť rozumnejšia. Lukáš si pozvanie, samozrejme, vysvetlil po svojom. Najedli sme sa, potom som sadla ku klavíru a na Lukyho želanie hrala niektoré ťažké etudy od Ferenca Liszta. Pri jednej z nich mi položil ruky na plecia a potom ma po nich začal hladiť. Ruky mi stŕpli.
„Lukáš, nie!“ povedala som do ticha, ktoré ostro kontrastovalo s predchádzajúcou divokou hudbou Lisztových etúd.
„Marika, ja ťa ľúbim,“ povedal potichu a ruky sa mu rozbehli všetkými smermi. Hrali úplne inú notu než pred chvíľou tie moje.
Rázne som vstala a šla si urobiť kávu. Poprosil o ňu aj Lukáš.
