Ten „zápis hrôzy“ ma psychicky rozhodil. Musela som sa napiť vody a chvíľu si ľahnúť. A potom som trochu koketovala s myšlienkou, že Jankovi hneď zavolám a spýtam sa ho, čo to má znamenať. Povedal by mi pravdu, alebo by zapieral? V práci som ho však vyrušovať nechcela. Na hrudi mi sedel veľký kameň a ja som sa nemohla nadýchnuť. Do očí sa mi tisli slzy, ale hoci som po slzavej úľave túžila, plakať som nemohla.
Akoby sa vo mne niečo zastavilo. Myslela som na svoje deti. Na malého Tomáška, ktorý má štyri roky. A na nenarodené bábätko, tiež chlapčeka… Zrazu na mňa padol hrozný strach, čo s nami bude. Čo keď je Janko zloduch, agresor, ktorý sa len pretvaruje? Ale prečo by to robil?
Toto jeho tajomstvo mi vzalo zvyšky síl aj nálady. Keď som išla popoludní po malého do škôlky, premáhala som slzy.
„Čo ti je? Náš veľmi červené oči aj nos,“ všimol si Janko hneď ako prišiel z práce.
Zahmlievala som, že nič.
„Ale prestaň, veď vidím, že sa niečo deje,“ povedal Janko a položil mi ruku na plece, a ja som sa šklbla a automaticky cúvla.
„No tak čo je?“ zaznela otázka nástojčivejšie.
Janko sa prezliekol a potom som počula, ako vo vedľajšej miestnosti púšťa Tomíkovi rozprávku. O pár minút bol zase pri mne. Jeho veľké ruky ma objali a ja som pocítila teplo, ktoré ma donedávna upokojovalo. Ale teraz? Akoby ma dusilo a ja som nebola schopná byť si s ním bližšie.
„Si nejaká čudná,“ povedal Janko a odtiahol sa. Uvaril si kávu a išiel si ľahnúť k televízoru. Ja v kuchyni umývala riad a plakala. Všetko sa vo mne bilo. Spomienky na začiatok našej lásky, nežné dotyky pri prvom milovaní. Naša nádherná svadba. Sny, nádej, sľuby… Naše deti, nový domov. Budúcnosť. To všetko akoby sa otriaslo pri pohľade na ten strašný papier.
„Kedy si prídu po tú skriňu?“ zavolal Janko ku mne spoza dverí a potom ma uvidel, ako celá uplakaná a usmrkaná utieram do utierky taniere od raňajok. „Prosím ťa, môžeš mi povedať, čo sa robí?“ spýtal sa ma už vari po stý raz.
„Nič,“ robila som ešte stále mŕtveho chrobáka.
„Veď vidím, že nie si v poriadku!“ nedal sa odbiť Janko a posadil ma za stôl. „Hovor so mnou,“ zaznelo skoro príkazom
A tak som vydýchla: „Videla som to.“
„Čo si videla?“ nechápal.
„Dokumenty od psychológa! O domácom násilí, noži a fackovaní,“ dralo sa to zo mňa ako prúd vody.
„Aha,“ pokýval Janko hlavou.
„Nič mi k tomu nepovieš?“ hnevala ma jeho ľahostajnosť.
„To bolo predtým, ale teraz je to úplne iné, rozumieš?“ pozrel mi odhodlane do očí.
„Ako to mys-myslíš?“ koktala som.
„Predtým som s Natáliou popíjal. A to vieš, alkohol dokáže človeka prebudiť. Veľa sme sa hádali kvôli jej neverám. A ona ma provokovala, tak mi rupli nervy. Miláčik, ja normálne ženy nebijem,“ pozrel sa na mňa krotko. Bolo vidieť, že je mu smutno a trápne zároveň. Asi nechcel, aby vyzeral ako násilník alebo nejaké monštrum.
„Ja ti verím,“ zašepkala som spontánne a vzala ho za ruku.
„Skutočne, na teba ani na deti by som nikdy nepoložil ruku. Ja vás milujem a som vďačný, že mám takú skvelú rodinu. Vtedy som bol veľmi zúfalý a nešťastný,“ povedal Janko skoro plačlivo, a tak som ho objala.