„Robíš si zo mňa žarty?“ zašepkala som.
„Ani náhodou.“
„Toto predsa nemôžem…,“ odmietla som.
„Ako myslíš,“ zahučal a tresol dverami.
A tak sa jedného dňa do Petrovho poschodia nasťahovali muži cudzej národnosti. Každý deň sa vracali v špinavých montérkach, hlučne sa bavili a znepríjemňovali mi život. Neustále dupali po schodoch, fajčili vo všetkých priestoroch, moje krásne záhony lemovali pivné fľašky. Nepomohlo, že som Petra, ktorý občas prišiel, prosila, aby to nerobil, nepomohlo ani to, že som privolala políciu, keď ešte o tretej ráno vyčíňali ako diví. Tým som skôr priliala olej do ohňa.
„Však riešenie som ti navrhol, záleží iba na tebe,“ smial sa mi Peter do očí.
Zašla som na miestne oddelenie polície a dúfala, že keď im všetko opíšem bez emócii, pomôžu mi.
„Je to jeho polovica domu, môže si s ňou robiť, čo sa mu zapáči. Takže aj vziať tam na návštevu, koho chce. Možno hordu kamarátov. Nemali by vás však cez únosnú hranicu rušiť a mali by dodržovať nočný pokoj. Ale to viete, chlapi. Tí majú vždy dôvod k oslave a radi si prihnú, nie? Buďte trochu tolerantná,“ prekvapil ma svojím výrokom mladý policajt.
Ten by najskôr medzi nich zapadol tiež, vzdychla som v duchu. Bolo mi jasné, že to nie sú žiadni kamaráti, ale že si zo svojej polovice domu Peter urobil neoficiálnu ubytovňu. Každá moja sťažnosť sa stretávala s protiútokom a mala som zo života čím ďalej väčšie peklo.
„Tak čo, ako sa ti to páči? Predáš? Využi poslednú šancu, budúca ponuka bude výrazne nižšia!“ smial sa mi do očí Peter.
„Jediné riešenie je predať to celé. A to čo najskôr, pretože tí chlapi, ktorí sa tu striedajú ako svätí na orloji, sa riadia tým, že z cudzieho krv netečie. Takže predajme to, pokiaľ vôbec dom stojí,“ žiadala som Patrika.
Zdalo sa mi to ako zázrak, ale zrazu s predajom súhlasil. Radovala som sa, ale veľmi predčasne. Bohužiaľ to urobil zase len preto, aby ma potrápil.