„Nie, predáva sa iba polovica, ja tu mám ubytovaných kamarátov a nebudem na tom nič meniť,“ vstúpil Peter do sľubného jednania s potenciálnym kupcom a vyrazil mi tým dych.
„Ak chcete polovicu domu, je vaša,“ dodal milo.
„Polovicu? To mi ale nikto nepovedal,“ tváril sa dotknuto záujemca a nahnevane sa na mňa pozrel. Ja som bola prekvapená rovnako ako on.
„Iste. Vy máte azda inú informáciu? Mami, čo si to pánovi navravela?“ výsmešne sa na mňa pozrel a úplne ma pred tým mužom znemožnil.
Mala som smolu. Kto by chcel polovicu domu s druhou časťou obsadenou problémovými ľuďmi?
„Tak čo, už mi veríš? Za ten dom proste nedostaneš viac, než ti ponúkam ja. Ber, alebo si kúp stan.“
Financie na právnika som nemala, ani povahu sa s Petrom preťahovať. Nakoniec som ustúpila, všetko oželela, svoju polovicu Petrovi za symbolickú cenu predala a prenajala som si garsónku. Odvtedy šetrím každý cent a predstavujem si, že si ju raz budem môcť kúpiť. Na nepekné zážitky s Petrom sa snažím zabudnúť.
Občas sa mi vybavia Rudove slová: „Dom je písaný na mňa, musíme to ošetriť. Keby sa so mnou niečo stalo…“ Ale to už je preč. Na Ruda spomínam s láskou a len si hovorím, že vypočítavý, lživý a všetkými masťami mazaný Peter azda ani nemôže byť jeho syn.