Rudo mi hrozne chýbal. Chodila som ako telo bez duše a úľavu mi prinášal len spánok, najradšej by som spala stále. Lenže som musela chodiť do práce, a tak každý deň, sotva som otvorila oči, na mňa všetko doľahlo. Hovorila som si, že našťastie mi Peter neznepríjemňuje v tomto náročnom období život. Premýšľala som, čo budem robiť ďalej. Peter bude chcieť svoju polovinu domu, to je isté. Budeme ho musieť predať a o peniaze sa podeliť. Keď som sa dívala na inzercie realít, mala som za to, že si budem môcť zadovážiť celkom slušné bývanie. Čakala som, až sa Peter ozve, a bola rada za každý deň, keď to ešte neurobil. Keď sa potom ale objavil, bolo to s plnou parádou.
„Tak pozri, ty cundra, už si sa tu rozťahovala dosť dlho. Vyplatím ti tvoju časť a môžeš padať,“ povedal Peter a vyriekol čiastku, ktorá nebola ani zďaleka taká vysoká ako moje úspory, ktoré som do domu dala.
„To azda nie… dobre vieš, aký vysoký je odhad. A do domu som dala omnoho viac, než ty mi ponúkaš.“
„Čo to bľabotáš? Všetko platil otec. Ty si sa nezaslúžila vôbec o nič. Možno tak o tie zavarené ringloty, čo máš vo špajze,“ uškrnul sa na mňa zle.
„Ja… ja… ale… ja som do toho dala všetky svoje úspory,“ roztriasla sa mi brada nad tou nehoráznou drzosťou.
„Áno? Tak to chcem vidieť,“ utrúsil sebaisto.
Bohužiaľ som nemala, ako by som to dokázala. Navyše sa mi robilo až mdlo pri pomyslení, že sa mám dohadovať o peniaze. Bolo mi jasné, že sa buď môžem pustiť do súdneho sporu s nejasným výsledkom, na ktorý ani nemám, alebo sa uspokojiť s vyplatením toho, čo mi Peter bol ochotný dať. Moje nervy boli napnuté k prasknutiu nečakaným odchodom Ruda a na dohady som nemala žiadnu energiu.
„Tak pozri, moja trpezlivosť je na konci. Podpíš,“ pristrčil predo mňa popísaný list papiera, keď sa nabudúce objavil. Okrem čiastky, ktorú minule navrhol, tam bolo napísané, že cena je stanovená po vzájomnej dohode oboch strán, dobrovoľne a bez nátlaku.