„Tak prečo si sem prišla? Vedela si veľmi dobre, do čoho ideš, tak tu teraz nerob scény,“ zmrazil ma.
„Ale Patrik hovoril, že budem spoločníčka, nie fľandra!“ takmer som plakala. Stefan sa však len škodoradostne usmial a odišiel. Bežala som na toaletu, keď ma niekto chytil za ruku. Bol to opitý a nie príliš atraktívny klient. Huhlal na mňa, že som veľmi krásne dievča a aby som s ním šla hore do izby. A za moju šikovnosť rád zaplatí. Keď mi začal opisovať, čo by so mnou chcel všetko robiť, obracal sa mi žalúdok a v tej chvíli som si naplno uvedomila, že nie som v nijakom zábavnom klube, ale v obyčajnom bordeli! Vydesene som sa rozhliadla po miestnosti.
Na jednej z pohoviek sedeli dievčatá, ktoré na tom boli ako ja a prebodávali ma pohľadmi. Zjavne netušili, že sa mi to ani trochu nepáči a že by som im toho klienta s radosťou prenechala. Snažila som sa mu vytrhnúť, ale márne... Nemienil sa len tak ľahko vzdať. Sotil ma do miestnosti s umývadlami, zapchal mi ústa, aby som nemohla kričať, a prehodil mi cez hlavu kus handry. Držal ma pod krkom a vyhrážal sa mi, že ak budem kričať, zabije ma. Bola som na smrť vydesená, plakala som a triasla sa od strachu. Začal ma oblápať a dookola opakoval, ako si to spolu pekne užijeme a že sa mi to určite bude páčiť.
Roztrhol mi šaty, strhol zo mňa nohavičky a potom sa to stalo… Bolestne a hnusne do mňa vnikol. Bolo to ako večnosť. Potom odišiel... Ležala som tam vydesená, špinavá, strapatá a vyčerpaná. Cítila som bolesť a hnus. Neviem, ako dlho som tam ležala, ale keď som sa dokázala postaviť na nohy, ušla som do svojej izby v penzióne. Zamkla som sa v kúpeľni a snažila sa zo seba zmyť ten hnus.
O tom strašnom zážitku som nikomu nepovedala. Zavrela som sa v izbe, s nikým som nehovorila, ani na esemesky od priateľa som nereagovala. Mysleli si, že spím, tak ma nechali tak. Večer som priateľovi poslala esemesku s prosbou, aby po mňa hneď prišiel a opísala som mu, čo sa mi stalo, aj keď som sa bála, že na mňa preto zanevrie a nechá ma. On sa však hneď vybral na cestu. Tie hodiny, kým po mňa prišiel, boli nekonečné. V bezpečí som sa cítila až doma vo svojom byte a v jeho náručí. Ukázal sa ako ohromná podpora. Vybavil mi prehliadku u gynekológa a staral sa o mňa.
Na políciu som nešla. Kvôli vyšetrovaniu by som musela do Mníchova a to sa mi naozaj nechcelo. Navyše ani neviem, kto bol ten odporný netvor, čo ma znásilnil. Hoci sú to už roky, mám to stále pred očami, ako by sa to stalo včera. Spomienky na tú hrôzu sú ako tieň, ktorý chodí všade so mnou a ja s tým musím žiť.
