Katka
Vydávala som sa naozaj z čistej lásky. Teda, z mojej strany to bola čistá láska. Podvádzal ma ešte za slobodna. Dokonca i vo svadobný týždeň. Hanbila som sa zrušiť svadbu. V nedeľu, deň po sobáši o 13.00 hodine, som sedela v aute a zvažovala, že idem požiadať o anulovanie manželstva. Avšak strach z rečí na dedine mi to nedovolil. To bude hanba. A strach, ako by to zobrala moja maminka, ktorá ma v deň svadby ráno prosila, aby som sa nevydávala.
Roky podvádzania, bitiek, vulgárneho správania utekali. Túžila som nekonečne po dieťati. No nedarilo sa. Striedali sa dni, môj manžel žil u nás doma (v mojom rodnom dome, ktorý mi maminka dala ešte pred svadbou – otec zomrel, keď som mala 16 rokov) alebo žil u milenky. Trvalo to 9 rokov.
Moja túžba po dieťati bola silná. Dohodli sme sa, že pôjdeme na insemináciu. Aj sa stalo. Ráno som „manžela“ vyzdvihla u milenky rovno z postele, keďže zaspal na termín k lekárovi. Na IUI. Povedal mi, že to bolo posledné, čo pre mňa urobil. Chcela som dieťa a viac som nechcela už chlapa ani vidieť. IUI sa podarila, a teda poriadne. Čakala som dvojičky. Keď mi lekár oznámil, že sú dve, plakala som od šťastia. Áno, šťastia. Lekár sa ma spýtal: „Katarína, nebojíte sa?“ A ja, že nie. To je super, že budú dve.
Ten deň nezabudnem: 4. 2. 2013. Odvtedy som sa veľmi tešila na svoje a len moje bublinky. Pracovala som usilovne, aby im nič nechýbalo. Aby mali všetko, čo nám bude treba. Avšak „otec“ detí sa chcel vrátiť, že si to rozmyslel. Všetko sa zmení. Aj ja sprostá som si myslela, že áno. Zmenilo sa. Deti sa narodili, dievčatko sa narodilo zdravé, chlapček s problémom. Jeho život visel na vlásku. Podarilo sa. Ja šťastná som si život s deťmi užívala. Aj keď som robila totálnu slúžku a handru pre manžela a pre jeho rodinu. Akože prídu pomôcť na víkend a oni sedeli pri telke a ja som varila, upratovala, išla s deťmi von... Po pár mesiacoch prišiel šok, chlapček musel opäť absolvovať pár operácií a pri poslednej sa stala chyba. Chlapček prestal rozprávať a čiastočne stratil sluch. Boli ťažké chvíle, ale zvládla som to. A dnes, aj keď je posunkujúci, je šikovník. Obaja sú skvelí. Milujem ich. Na všetko som bola sama, úplne sama. Otec akože musel zarábať, áno, pracoval, ale chodil si i užívať. Verte, nebolelo ma to už tak, lebo deti boli a sú mojím naplnením.
Momentálne sme v rozvodovom konaní, ale keďže otec detí je vplyvný a má za sebou veľké „zvieratá“, ťažko sa bojuje.
Dcéra otca nenávidí. Videla, ako ma bije, ako ma škrtí. Chlapček tomu nerozumie. Ale vie, že ho maminka neskutočne ľúbi...
Najťažšie na rozvodoch alebo rozchodoch je, že viníte seba, že ja som bola asi zlá. Od nás bočili aj priatelia, o to viac som si myslela, že to nezvládam JA. Dnes už viem, že to bolo kvôli nemu. Keď som povedala, že sa rozvádzam, toľko „mojich“ ľudí sa ku mne vrátilo. On bol arogantný, drzý, on bol Boh. Keď som oznámila svokrovcom rozvod, tak mi hneď volala svokra a citujem: „Katarína, už si to mala dávno urobiť, on je chrapúň a odroň. Som jeho mama, ale hanbím sa za neho“ – tým ma odrovnala.
A kto mi pomohol a pomáha najviac? Hm, je to teraz môj priateľ. Ozval sa mi po 14 rokoch ako bývalý kolega, len spontánna ememeska. Pýtal sa, ako sa mám. Zavolali sme si.... Vyrozprávali sme si svoje životné príbehy, že som v rozvodovom konaní a on že je čerstvý vdovec. A dnes viem, že je to moja životná láska. Deti za ním utekajú. Milujú ho. Len ťažkú cestu máme k sebe, keďže „otec“ detí robí prieťahy. Stále býva v tom istom dome na poschodí, nedáva mi ani cent na deti, ani na dom, ani na nič. Chce ma položiť na kolená. Ale ja sa snažím, pracujem. Mám dve práce a verím, že sa to dobre skončí.
