Týždeň nato mi pani ohlásila, že ide na školenie o daniach, že uvariť pre pána večeru a potom mám voľno. Keď som si potom popoludní chystala suroviny na varenie, chýbalo mi potrebné korenie a musela som do supermarketu. Kým som sa vrátila, pánovo auto už stálo na svojom mieste, dala som sa teda do varenia, aby na jedlo nemusel dlho čakať. Vtom sa zhora začo ozývať búchanie a akési čudné zvuky. Zľakla som sa, že ho azda prepadli zlodeji, či čo. Po špičkách som sa prikradla na poschodie, pootvorila dvere spálne a… strnula som! Pán domu si to v posteli rozdával s nejakou plavovlasou slečnou. Boli práve v najlepšom. Cúvla som, ale Fred ma kútikom oka zbadal. Tú ženskú zo seba striasol, prikryl sa dekou a zareval: „Vypadni odtiaľto! Hneď!“
Ešte som začula, ako sa blondína pýta, kto je to a on odpovedal: „Ale nikto.“
Zbehla som dolu a vypadla z domu ako strela. Večera ma v tej chvíli už nezaujímala. Za to pristihnutie in flagranti ma asi vyhodí, tak čo sa mám zbytočne namáhať? Z tej trápnej situácie som sa spamätávala skoro hodinu. Hnus! Ktovie prečo som sa hanbila a cítila trápne ja. Prečo? Ja som predsa nič nevykonala! Z čiernych myšlienok, či zajtra už nezamierim na úrad práce, ma vyrušilo vyzváňanie mobilu. Volal pán Fred.
„Vierka, musíme si niečo vyjasniť. Príďte o ôsmej večer, pohovoríme si.“
Presne o ôsmej som zaťukala na dvere obývačky. Pán tam už v izbe fajčil cigaru a popíjal whisky.
„Ako veľmi vám záleží na práci u nás?“ spýtal sa ticho.
„No, záleží… Dosť…,“ zašepkala som.
„Tak zabudnite na to, čo ste dnes videli. Ak nie, tak uvidíte! Rozumieme si? Tam na stole je obálka a pamätajte si, nič ste nevideli. Pozajtra sa vracia moja žena, takže robte pokojne svoju prácu a držte zobák!“
To je ale gauner, preletelo mi hlavou. Nakukla som do obálky. Páni, tam ale bolo stoviek! V eurách! Ten teda musí mať strach!
„Lenže ja tú blondínu poznám,“ klamala som, ani neviem prečo.
Šéfko sa poškrabkal na brade, vstal, položil mi ruku na rameno a stisol, až to zabolelo: „Odteraz už nepoznáte!“ Potom siahol do vrecka a vrazil mi do ruky ešte hrsť bankoviek.
Dva dni potom sa vrátila zo školenia pani Soňa. Šialene unavená sa najedla a šla hore k sebe. Ja som umyla riad, upratala kuchyňu a už som sa chystala domov, keď ma zastavil krik.