Pani Soňa na mňa jačala ako zmyslov zbavená, že som cundra, zviedla som jej manžela, nemám to popierať, lebo v ich posteli našla moju náušnicu. Zbytočne som vysvetľovala, že náušnica nie je moja. A keď sa začala vyhrážať, že ma vyhodí, začala som kričať i ja: „Váš manžel milenku síce má, ale ja to rozhodne nie som!“
Na to zbledla, zalapala po dychu a zosunula sa do najbližšieho kresla a ja som potom vysypala všetko, čo som vedela. Neplatí ma tak dobre, aby som si dala nadávať do cundier.
Asi po hodine madam trochu vychladla, osušila si slzy hnevu a vyhlásila, že mi dobre zaplatí, ale nesmiem ani ceknúť o tom, čo som jej povedala. Súhlasila som a tak som prišla k ďalším peniazom mimo bežného platu. K ďalším, preto, lebo predtým, ma za mlčanie uplácal jej muž. Znechutilo ma, čo sa vykľulo z ľudí, ktorých som považovala za slušných. Prácu u nich mi dohodila sesternica, ktorá sa dozvedela, že pani Soňa a jej manžel František, ktorý si dal hovoriť Fred a ako majitelia mäsokombinátu patrili k miestnej honorácii, hľadajú gazdinú do svojej vily. Ona vždy ako zo žurnálu, vyčesaná a elegantne oblečená, on trpel na honosné autá. Doma však mali taký neporiadok, že sa až hanbím o tom hovoriť.
Už rok som však nevedela zohnať nijakú stálu prácu, takže hoci plat nebol bohviečo, bola som spokojná. Navyše som každý piatok som dostávala plnú tašku mäsa a údenín, takže sa to vyplatilo.
Spočiatku ma vydesila ich moderná kuchyňa, lebo toľko prístrojov a mašiniek som nikdy nevidela. V chode ani umývačku riadu, nieto parný čistič na koberce, o múdrom multifunkčnom hrnci ani nehovorím. Napriek tomu som prvý deň celkom dobre zvládla a pani Soňa ma pochválila za dobrú večeru a za uprataný dom. Riad po obede som však umyla ručne, pretože som umývačku nevedela zapnúť…
Končila som upratovanie, pán domu sa s pivkom presťahoval na obriu koženú pohovku pred televízorom a pustil si futbal, pani išla do svojej izby na poschodí pozerať sa na nejakú telenovelu. Bolo zvláštne, že je každý niekde inde, myslela som, že sa majú radi. Všetci ich považovali za ideálny pár. Všade chodili spolu, na miestne spoločenské akcie aj na dovolenky, a keď náhodou nemohli obaja, išla len pani, Fred dozeral na podnik.
Zapracovala som sa, čoskoro som zvládla aj tie moderné mašiny a práca ma bavila. Varila som rada a upratovanie mi nevadilo. Keď som raz bola so všetkým takmer hotová, prišli domov obaja.
„Do toho, čo som robil, ťa nič! Radšej so sebou niečo so sebou urob, nemôžem sa na teba už pozerať. Možno by pomohla plastika!“ kričal Fred.
Viac som nepočula, pretože keď ma pán zbadal, zmĺkol a ja som rýchlo zapadla späť do kuchyne. Asi o pol hodinu som podávala večeru a obaja už sadali ku stolu, ako by sa nič nestalo. „Miláčik, môžeš mi podať šalát?“ hrkútala pani.
„Rád. Prosím,“ podával jej misku s úsmevom.