Tieto topánky sú úplný sen! Stála som pred výkladom a pozerala na lodičky, ktoré akoby vypadli zo seriálu Sex v meste. Áno, presne také by určite očarili aj Carriu Bradshawovú. Ale bohužiaľ, ich „úžasnosti“ zodpovedala aj cena. Pozerala som na tú parádu aj na cenovku. Už som chcela odísť, ale nakoniec som neodolala, a ako keby ma ťahala neviditeľná ruka, vrazila som do krámu. Topánky padli ako uliate. Zaplatila som nehoráznu sumu a šťastná som s krabicou v ruke vyrazila z obchodu preč. Až na námestí som si spomenula na manžela. Ten bude zase vyvádzať! Že stále nakupujem a koľko táto, ako on to nazýva, „moja úchylka“ stojí. V žiadnom prípade sa nesmie dozvedieť skutočnú cenu tých luxusných topánočiek. To by snáď neprežil!
Cestou cez námestie som ešte zazrela zľavy v mojom obľúbenom butiku av taške tak pribudli dve tielka, sukne a kraťasy. Síce som ich nijako zvlášť nepotrebovala, ale za tú cenu… Predsa len ma ale trochu hrýzlo svedomie. V duchu som si spočítal, koľko som za posledných štrnásť dní minula za oblečenie, topánky a kozmetiku. A dostala som sa k šialenej sume. Hlavne sa nič nesmie dozvedieť Milan! Ten by vyvádzal! Občas mi na moje nákupy prišiel. A bolo jasné, že mu tým začínam liezť pekne na
nervy.
Priznala som mu len polovicu sumy, ktorú som za topánky minula
Už kvôli nemu som sa snažila sama sa sebou bojovať. Lenže mi tie nové veci prinášali takú veľkú radosť! Hoci... uspokojenie som cítila vlastne len vo chvíli, keď som si ich vyberala a potom odnášala domov. Koľkokrát sa stalo, že som nový kúsok uložila do skrine a ani z neho nezložila ceduľku. Čím viac som sa blížila k domovu, tým viac som premýšľala o tom, že som sa hlavne s kúpou lodičiek možno trochu unáhlila. Ale čo, žijeme len raz, peniaze budú, my nebudeme, opakovala som si svoje obľúbené „heslá“ a veselo som vybehla schody do tretieho poschodia. Doma som oblečenie dala do koše na vypranie a topánky uložila do skrine. Škatuľu som radšej hneď vyniesla do smetí. Aj tak si ale Milan nového „prírastku“ v našom botníku bohužiaľ všimol. „Zuzana, ty si si zase kúpila ďalšie topánky?“ čudoval sa. „Koľko stáli?“ vyzvedal.
Najlepšia obrana je útok, pomyslela som si a hneď som sa podľa toho zariadila. „Kúpila som si ich zo svojho. Predsa ti nemusím skladať účty,“ stúpla som si pred neho a vyzývavo sa mu zadívala do tváre. Navyše som priznala len polovicu sumy, na ktorú lodičky v skutočnosti vyšli. Aj tak sa ale Milanovi zdali príliš drahé. „Zuzi, ja by som ti nevyčítal, keby si si ako iné ženské jednoducho sem tam kúpila nejakú parádu, ale ty nevieš vliezť do obchodu bez toho, aby si tam niečo zaobstarala. Pozri sa, koľko topánok tu už máš. Veď na mňa zostali z celej skrine už len dve police,“ ukázal na botník.
„Uvedomuješ si, že si snáď každý mesiac kúpiš minimálne jedny? A nie sú to len topánky. Čo tie hromady svetríkov, tričiek, džínsy…,“ vypočítaval a prudko otvoril dvere mojej šatníkovej skrine. Pozerala som do naprataných políc. Síce tam bolo všetko úhľadne urovnané, ale Milan mal pravdu. Bolo toho toľko, že sa to snáď za jeden život nedalo znosiť. Vlastne som chápala jeho hnev. Argumenty, že sme zavalení vecami a že kvôli mojej nakupovacej mánii neušetríme ani na dovolenku, o poriadnom aute nehovoriac, neboli tak úplne od veci. Ale keď ja som si nemohla pomôcť! "Nejakú radosť si urobiť musím. A sú to moje peniaze,“ snažila som sa mu vysvetliť, ako to vidím ja.
Milan len pokrútil hlavou
„Sme manželia a peniaze, ktoré nám zostanú navyše, by sme si mali sporiť. Ja to tak robím, a to na náš spoločný účet. Ty ale neudržíš korunu,“ osočil ma. Nepomohlo ani to, že som z tašky vytiahla novú pánsku košeľu, ktorou som mu kúpila. Milan sa naopak naštval ešte viac. „Nepotrebujem ďalšiu handru! Uvedomuješ si vôbec, že si mi za posledné dva týždne kúpila dve košele, sveter a dve kravaty, bez toho, aby som niečo z toho chcel?“ zúril. „A nesnaž sa mi nahovoriť, že si mi chcela urobiť radosť. Nie, ty jednoducho musíš míňať a je ti jedno za čo a pre koho! Správaš sa ako cvok,“ praskol dverami od kúpeľne a šiel sa upokojiť dlhým kúpeľom vo vani.
To na jeho hnev väčšinou zaberalo. Tentoraz to ale bohužiaľ nepomohlo. Milan našťastie nevedel byť dlho naštvaný, a tak sa ráno zdalo zase všetko v poriadku. Vydržalo to tri dni, kým sme vyrazili na víkendový nákup. Čo čert nechcel, cesta viedla okolo obchodu, kde som si kúpila luxusné lodičky. Bohužiaľ, jeden pár bol stále vystavený vo výklade. Pri pohľade na cenu Milan doslova nadskočil. „Robíš si zo mňa srandu? Ty si minula skoro štvrtku výplaty za topánky? A navyše si mi klamala!“ pustil sa do mňa tak, že sa po nás pár ľudí udivene obzrelo. Predsa sa nič hrozné nestalo. Zarábame obaja dosť. Potrebovala som si urobiť radosť,“ snažila som sa o chabé vysvetlenie.
Obhajovala som sa ďalej
Milan bol ale tentoraz skutočne naštvaný. Otočil sa a vydal sa ráznym krokom preč. Na moje volanie nereagoval. Došla som teda nakúpiť jedlo na víkend a naštvane som odtiahla ťažkú tašku domov sama. Dúfala som, že Milan sa medzitým upokojí a užijeme si pohodový víkend. To som sa ale pomýlila. Keď som prišla domov, našla som v byte doslova výbuch. Rozčúlený Milan sa vrhol na botník, moje topánky vyhádzal von a urobil z nich obrovský kopec v predsieni. „Tridsať párov! Ty si jednoducho blázon!“ vykrikoval, len som strčila nos do dverí. Hneď potom vtrhol do spálne a podobným spôsobom začal vyhadzovať na zem oblečenie. „Dvadsať čiernych svetrov, pätnástory džínsy…,“ komentoval svoje počínanie výkriky. Chvíľu som sa s ním o oblečení preťahovala, až som to nakoniec vzdala. Odovzdane som si sadla na posteľ a sledovala, ako moje handričky lietajú vzduchom.
Nebránila som Milanovi ani vo chvíli, keď zo spálne odišiel do kúpeľne a mne bolo jasné, že sa chce vrhnúť na moje zásoby kozmetiky. Čoskoro sa z druhej strany bytu začali ozývať výkriky: „Šesť šampónov, štyri sprchové gély, štyri kondicionéry!“ Našťastie som nepočula žiadne rany. Milan teda kozmetiku na rozdiel od oblečenia a topánok ušetril a nezačal ju zúrivo zhadzovať na zem.
Zrejme ho zabrzdilo to, že v malej kúpeľni by ani nebolo kam. Výkriky utíchli a Milan sa celý zrútený objavil späť v spálni. Tvár mal červený hnevy. Chvíľu ma pozoroval, sadnúť si ku mne ale nešiel. Nakoniec som to nevydržala ja a spýtala sa ho, čo bude ďalej. Konečne sa odlepil od futier a prisadol si ku mne. „Zuzana, ja ťa milujem. Musíš si ale priznať, že máš veľký problém. Nemysli si, že som si nevšimol, že na náš spoločný účet skoro nič neposielaš a takmer všetko utratíš. Pozri sa na tie šialené hromady okolo,“ zadíval sa mi pozorne do tváre. Ja som ani nedýchala. V duchu som mu totiž dávala za pravdu. Čakala som ale, s čím príde. Milan si odkašľal a sklopil hlavu: „Zuzi, ako hovorím, mám ťa strašne rád, ale takto už žiť jednoducho nechcem. Chcel by som založiť rodinu, ale táto tvoja mánia by nás nakoniec zničila. Nerád dávam ultimáta, ale tebe ho dať musím. Hneď zajtra sa objednáš k nejakému odborníkovi, ktorý ti s tou tvojou závislosťou pomôže. Budeš k nemu pravidelne dochádzať a riadiť sa jeho radami. V opačnom prípade… je mi ľúto, ale naše manželstvo skončí.“
Mala som pocit, že do mňa udrel blesk. Jasné, čakala som výčitky, hádky, to všetko áno. Ale že by ma Milan dokázal opustiť? Rozviesť sa? Pozrela som sa mu do očí a uvidela obrovské zúfalstvo. Uvedomila som si, že má pravdu. Ak so sebou niečo neurobím, zničím nás oboch... a hlavne našu lásku. „Dobre, hneď zajtra sa objednám do nejakej poradne a urobím všetko pre to, aby som s tým dokázala skončiť,“ zašepkala som.
Milan ma objal. Potom vstal, mlčky ma pohladil po hlave a odišiel do kúpeľne. Aj jemu bolo jasné, že ďalšie sľuby sú k ničomu. Proste mu musím dokázať, že zabojujem a svojej závislosti sa zbavím. Inak zničím naše manželstvo.
