Keď som tú krásu zbadala, oči sa mi zaliali slzami. Dozaista za to mohol aj môj stav, plakala som kvôli každej maličkosti, ale pravdou je, že takto pripravenú tabuľu som snáď nikdy nevidela. Akonáhle som kamarátkam pred pár mesiacmi oznámila, že som tehotná, všetky mi to veľmi priali. „Konečne si sa tiež dočkala,“ zašepkala Linda a pevne ma objala. Na dieťa som čakala zo všetkých najdlhšie a skoro som prestávala veriť, že sa s Pavlom ešte niekedy dočkáme. Dve čiarky na teste boli tým najkrajším prekvapením a ja som sa po dlhej dobe cítila bezchybne šťastná. Zároveň som dúfala, že tehotenstvo vzpruží náš vzťah, ktorý bol poslednou dobou, jemne povedané, zvláštny.
Nevšímal si ma
Na Pavla zjavne doliehalo, ako sme sa o dieťa usilovne snažili, a najskôr ho všetok ten tlak začínal vyčerpávať. Aspoň to som si v tom čase myslela a jeho nevšímavé správanie voči mne ospravedlňovala. Boli sme spolu cez sedem rokov a ja sa naivne domnievala, že náš vzťah jednoducho len potrebuje nový impulz. Keď som sa konečne začínala zaguľacovať, nadhodila Renáta, ktorá patrila do krúžku mojich blízkych priateliek, že by som mala mať oslavu príchodu bábätka na svet. Nikdy som nebola rada stredom pozornosti, ale Renáta ma presviedčala tak dlho, až som nakoniec kývla. „S ničím si nerob starosti, všetko nechaj na mne,“ zašvitorila sladko a ja v duchu ďakovala osudu, akú skvelú kamarátku mám. Renáta mi potom písala, že všetko dohovorila a za dva týždne bude v našej obľúbenej reštaurácii oslava. Trochu ma prekvapilo, že pozvala aj partnerov kamarátok. Nikdy som na podobnej akcii nebola, ale mala som za to, že obvykle ide o dámske večierky. „Bude to chlapov vôbec zaujímať?“ spýtala som sa jemne po tom, čo som jej snáď tisíckrát poďakovala za organizáciu. „Bude to parádna párty az toho chlapov nemôžeme vynechať,“ odpovedala a ja som sa upokojila s tým, že to je vlastne dobrý nápad. Tešila som sa na svoj večierok a ani vo sne netušila, že sa ten deň zaradí k najhorším v mojom živote, ale to predbieham.
V Deň D
S Pavlom sme nedočkavo postávali pred reštauráciou. Videla som na svojom mužovi, že sa mu na podobný typ večierka veľmi nechce. Keď som mu oznámila, že ho organizuje Renáta, objavila som v jeho očiach zvláštne emócie. Na stotinu sekundy sa mi zdalo, že som zazrela strach, ale hneď som taký pocit zaplašila. So všetkými mojimi kamarátkami vychádzal Pavol dobre a mňa najskôr zase ovplyvňovali splašené hormóny. Pri pohľade na ružové tortičky a miestnosť plnú zlatých balónikov som sa naozaj dojala. Všetko vyzeralo nádherne a ja sa ťažko usadila. Okolo stola sedela hŕstka mojich priateliek s partnermi a ja ich veselo pozdravila. Renáta vyzerala skvostne. Bolo poznať, že si na svojom vzhľade dala záležať. Pozerala sa na mňa a ja sa usmievala ešte viac, aby videla, ako sa mi všetko páči.
Rozprúdila sa zábava
Aj Pavol sa zdal byť uvoľnenejšie. Pripíjal si pri bare s partnermi kamarátok, zatiaľ čo my ženské sme sedeli pri stole a vzdychali nad ružovými oblečky a hračkami, ktorými ma zahrnuli. Mala som pocit, že by som ešte raz mala Renáte poďakovať. Hľadala som ju očami a všimla si, že stojí pri bare a točí sa okolo chlapov. Linda, ktorá pozorovala to čo ja, sa ku mne nahla. „Divím sa, že to jej Martinovi nevadí. Flirtuje s každým, kto sa jej naskytne.“ Renátin Martin tu dnes z nejakého dôvodu chýbal, ale jeho priateľka nevyzerala, že by jej to akokoľvek kazilo večer. Ako na povel sa v tej chvíli začala točiť okolo Pavla. Mala už zjavne veľmi vypité. Niečo môjmu mužovi veselo rozprávala a pritom sa letmo dotýkala jeho ramien.
Nie som žiarlivá, ale spôsob, akým sa tí dvaja bavili, už bol aj na mňa veľa. „Ospravedlníš ma?,“ zašepkala som k Linde. Sťažka som seba i svoje osemmesačné bruško zdvihla od stola a vydala sa k nim. „Jé, ty si ešte tu? Ja keby som nepila, už som dávno doma. Na párty ma väčšinou držia chľast a pekní chlapi,“ zašvitorila mi Renáta. Prekvapivo ani po mojom príchode nezložila ruku z Pavlovho ramena. „Už som unavená, asi by sme mali ísť,“ usmiala som sa na Renáte a otočila sa na Pavla. K môjmu úžasu Renáta náhle chytila manžela za ruku. Čakala som, že jej opilecké gesto strasie, ale stál ako soľný stĺp. Všimla som si, že si ma Renáta opovržlivo meria spod dlhých rias.
Niečo sa tu dialo a ja som mala čoskoro zistiť čo
„Nemal by si svojej ženuške konečne niečo povedať?“ otočila sa Renáta na Pavla. Ten bol zrazu biely ako stena, oči mal zavŕtané do zeme. „Povedať mi čo?“ napriamila som sa a snažila sa ignorovať bodavú bolesť, ktorá mi prešla bruchom. Srdce mi tĺklo ako o preteky a pritom som sa modlila, aby bol toto všetko iba zlý sen. Pavol sa zadíval do svojho pohára. Tento jeho pohľad som dobre poznala. Vždy sa takto tváril, keď cítil vinu. Prehltla som. „Môžete mi vy dvaja konečne vysvetliť, čo sa to tu deje? Pavol, hovor sa mnou,“ vzala som svojho muža za ruku a násilím ho prinútila pozrieť sa na mňa. Na moje prekvapenie mal Pavol zaliate oči. „Je mi to ľúto,“ zašepkal. Jeho slová mi v tú chvíľu ešte nedávali zmysel.
„Čo je ti ľúto?“ zatriasla som s ním, zatiaľ čo som počula Renátin pichľavý hlas. „Ale nerozprávaj. Vždy keď sme spolu boli, tak si vyzeral, že si to náramne užívaš.“ Renáta predo mňa predstúpila. Teraz už som v jej očiach videla neskrývanú nenávisť. Pomaly som si k sebe začínala dávať jednotlivé súvislosti. „Je to pravda?“ udrela som na Pavla.
Nohy sa mi triasli tak, že som si musela sadnúť na najbližšiu stoličku
Znova som v bruchu zacítila ostrú bolesť. „Párkrát sme sa spolu vyspali, ale nič to pre mňa neznamenalo. Nemilujem ju, ale teba.“ zamrmlal Pavol a po tvári mu stiekla jediná slza. Všetko sa so mnou zatočilo. Môj Pavol, chlap, na ktorého som sa vždy mohla spoľahnúť a za ktorého by som dala ruku do ohňa. Podvádzal ma s jednou z mojich najlepších kamarátok za mojím chrbtom! Zasiahla ma ďalšia vlna bolesti. Hoci som sa snažila nahovoriť si, že za to môžu vypäté nervy, začínalo mi byť jasné, že sa niečo deje s dieťaťom. Celú dobu som si myslela, že prichádzajúce pôrod bez problémov spoznám. Teraz som si však nebola istá. Pozerala som sa do Pavlových očí a cítila obrovskú zradu. Zrazu som nechcela, aby to dieťa vo vnútri bolo jeho.
Prudko som sa otočila. Chcela som utiecť od všetkých tých pohľadov a byť na chvíľu sama. Nová vlna bolesti ma však zrazila na kolená. „Miláčik, čo sa deje?!“ vykríkol Pavol a kľakol si ku mne. „Zmiz mi z očí,“ zavrčala som a aj napriek šialenej bolesti sa od neho odvrátila. Pavol sklopil pohľad k zemi. „Tak ma aspoň nechaj zavolať ti záchranku,“ zašepkal. Pri ďalšej kotrakcii som porazene kývla hlavou. Čoskoro sa otvorili dvere a dovnútra reštaurácie vbehli dvaja sanitáci. Usadili ma na kolieskové kreslo, pretože chôdza už som v tú chvíľu nebola schopná.
Aj napriek silnej kontrakcii som zaznamenala, že Pavol ide v závese za nimi. „Pôjdem s ňou,“ počula som ho hovoriť. „Nie, pôjdem sama!“ zakričala som, až Pavol strnul. Po tom, čo som v ten večer počula, som ho nedokázala mať vedľa seba ani v tak ťažkej chvíli. Zatiaľ čo som v sanitke predýchavala kontrakcie, po tvárach mi tiekli slzy. Svoj pôrod som si predstavovala tak, že ma bude Pavol držať za ruku a naše vymodlené dieťa privítame na svet spoločne.
Keď po niekoľkých hodinách uzrela svetlo sveta naše krásne dievčatko, cítila som ohromné šťastie a zároveň bolesť, že pri tom Pavol nie je. Akonáhle som bola schopná pozrieť sa po pôrode na mobil, našla som dvadsať zmeškaných hovorov a rovnako toľko správ o tom, ako je mu všetko ľúto a ako ma bude vždy milovať, nech sa stane čokoľvek. Priniesli mi dcéru a ja som sa na ňu dlho pozerala. Potom som váhavo zdvihla telefón, aby som Pavlovi povedala, že máme vysnívané dieťa. Aby som sa mu pokúsila odpustiť...
