„Tóóno!“ zahromžila som.
„Áno, áno, ja viem, ty tomu rozumieš lepšie,“ pokýval hlavou a zmizol.
„Máš pripravenú vyžehlenú košeľu, na vešiaku oblek aj kravatu, vedľa ponožky,“ volala som za ním. Vykukol a s nevinným výrazom sa vážne spýtal: „A aké slipy sa k tomu hodia?“ Nebola som ďaleko od zrútenia.
Na druhý deň u nás opäť vládla napätá atmosféra. Tóno sa po byte promenádoval vo sviatočnom, ja som bola v domácom, celá spotená, som pobehovala ako škrečok v koliesku a znášala všetko, čo sa malo odviesť do galérie.
„Tóno, mohol by si mi s niečím pomôcť?“
S odporom vzal do rúk tácňu s malými tortičkami a ešte v predsieni ich vyklopil na dlažbu.
„Mám vziať ešte niečo?“ pýtal sa previnilo.
Dobre som vedela, že mu nedochádza, aký stres mnou kvôli tomu všetkému lomcuje. Zverila som mu veci, ktoré by neutrpeli ani pádom, a kým sa vrátil od auta, osprchovala som sa, obliekla, v rýchlosti som sa trochu namaľovala a učesala. Na viac nebol čas ani chuť. Bola som úplne vyčerpaná.
„Mali by sme už ísť, je najvyšší čas,“ vyhlásil, pozorujúc ciferník svojich hodiniek.
„Robím, čo môžem,“ ubezpečila som ho a v spätnom zrkadielku za jazdy dolaďovala nedostatky svojho zovňajška.
Konečne bolo v galérii všetko pripravené. Úderom osemnástej hodiny privítala hostí majiteľka galérie, ktorá nakoniec odovzdala slovo Tónovi. Ten krátko a ako vždy vtipne pohovoril o svojej tvorbe a vyhlásil výstavu za otvorenú. Sledovala som, ako obchádza hlúčiky hostí a ako na ňom dámy môžu oči nechať. Tóno bol k ženám vždy pozorný a zároveň aj vo svojom veku pôsobil krehko, až roztomilo.
Prešiel dosť dlhý čas, keď si Tóno spomenul, že som tam aj ja, a žmurkol na mňa. Nezazlievala som mu to, bol to jeho večer. Bola som však mimoriadne unavená, a keď konečne povedal, že pôjdeme domov, rada som súhlasila. Len som si ešte potrebovala dohodnúť zajtrajšie upratovanie.
„Počkaj na mňa, hneď budem späť,“ povedala som a bežala do zákulisia. Asi ma nevnímal, pretože som kútikom oka zazrela, ako mieri rovno k východu. „Tóno! Tak na mňa hádam počkáš, nie?!“ zvolala som nahnevane.
Od únavy sa mi až podlamovali nohy, Tóno však pokračoval ďalej k autu. Keď som šla za ním, obchádzala som dve ženy otočené chrbtom, ktoré hovorili tak hlasno, že ich nebolo možné nepočuť.
„Ten maliar je vskutku očarujúci, vtipný a skutočný fešák. Hneď by som si dala povedať,“ zachichotala sa jedna.
„Máš pravdu. Je fakt veľmi pekný. Chápeš, že taký výstavný kus má za ženu takú obyčajnú zúrivú myš?“
Cítila som sa, ako keby ma poliali studenou vodou. V tej chvíli som sa pevne rozhodla, že nabudúce už nehnem ani prstom, iba zabezpečím kateringovú firmu. Ušetrený čas venujem sama sebe, pretože nechcem byť ani na smrť unavená, ani zúrivá myš.