„Ibaže to už, bohužiaľ, nezvládam. Ruky nám vyťahané ako opica, som celá spotená a cítim sa ako vyžmýkaný citrón.“
„Si môj poklad, vieš to?“ podišiel ku mne a pobozkal ma.
„Teraz fakt nie,“ odstrčila som ho a on mi venoval dotknutý pohľad. „Hádam to aspoň odnesieš z predsiene a pomôžeš mi to upratať,“ dodala som vyčítavo.
Zamračil a skonštatovaním, že ale on je umelec znechutene nákup poodnášal do kuchyne. Potom si nalial víno, opäť sa pohodlne zavŕtal do sedačky. Netrápilo ho, že predo mnou je šichta – vyrobiť nátierky na chuťovky, aby sa do druhého dňa pekne rozležali, pripraviť tácky, dať chladiť nápoje…
„Janka, čo bude na večeru? Som hladný,“ ozval sa do toho Tóno.
„Tak sa raz o seba, prosím ťa, postaraj sám. Ja neviem, kde mi hlava stojí.“
„Keď teda myslíš, tak si vezmem chlieb,“ povedal dotknuto.
Otvoril chlebník, vybral bochník a začal s ním zápasiť uprostred kuchynskej linky.
„Nemôžeš si to vziať nabok? Roztiahneš sa mi tu, práve keď potrebujem najviac robiť. Alebo by to nemohlo chvíľku počkať?“
„Lenže ja som hladný teraz,“ zavrčal, natrel si krajec, nakládol naň syr a šunku a všetko nechal tam, kde mu čo odpadlo od rúk. Za výdatného drobenia prešiel k sedačke.
Ja som zatiaľ pripravovala nátierky. Syrovú, paprikovú, tuniakovú, cesnakovú. Dala som si záležať, chcela som, aby všetko dopadlo na jednotku. Pohostenie som pripravovala už pri niekoľkých Tónovýc h akciách, lebo si zakladal na tom, že všetko je domáce a na jeho úspechy som bola hrdá. Aj teraz som chcela, aby bola vernisáž úspešná.
V najmenej vhodnej chvíli začal v kuchyni zvoniť Tónov mobil. Vbehla som so zababranými rukami do izby: „Si hluchý? Čo ak je to niečo dôležité?“
„Tak prečo to nevezmeš ty?“ zamrmlal s plnými ústami.
„Hádaj!“ natiahla som pred neho ruky. „Nehovoriac o tom, že je to tvoj mobil.“
„Tak ja to vezmem,“ vstal a znechutene vzal mobil do ruky. „Veď som to vedel,“ podával mi mobil. „Tvoja sestra. Vraj sa ti nemôže dovolať.“
Vtedy som si uvedomila, že môj mobil zrejme zostal v aute. Ach jaj.
„Áno, Gabika, je tu. Trochu vyvádza, je z toho zajtrajška nervózna. Ja? Nie, kdeže. Ja som flegmatik, veď ma poznáš.“
Rýchlo som si opláchla ruky a vzala si telefón: „Čo sa robí?“ spýtala som sa sestry. Išlo o nejaké spresnenie ohľadne zajtrajšej slávy, ale Gabika navyše ponúkala, že prinesie svoje chýrne orechové košíčky, čo som nadšene privítala.
Sotva sme dohovorili, objavil sa Tóno.
„Čo hovoríš, bude toto vhodné?“ predviedol sa mi vo svojej spranej košeli zastrčenej do spoločenských nohavíc.
„Rozhodne nebude,“ prevrátila som oči.
„Nie?“