Môj Tóno je výtvarník. Zaľúbila som sa do neho na prvý pohľad. Bol pekný, charizmatický a očarujúci. To, že ma požiadal o schôdzku, že sme spolu začali chodiť a že sme sa dokonca vzali, sa mi zdalo ako sled rozprávkových udalostí. A roky som mu so všetkým rada pomáhala. Popri vedení domácnosti som navyše komunikovala s inštalatérmi, autoservismi, obiehala som úrady a pomáhala mu aj s administratívou okolo jeho diel. Keď sa však blížila jeho dlho očakávaná jubilantská výstava a občerstvenie na vernisáž som ako vždy musela zabezpečovať ja, cítila som, že ma to začína veľmi zmáhať. V supermarkete som s vozíkom plným až po okraj domanévrovala k pokladni, potom, dychčiac ako parná ho na trikrát preložila do auta a frčala domov.
Keď som dorazila pred náš vchod, dlho som nevedela nájsť kľúče, tak som sa snažila najprv dozvoniť, potom dovolať Tóna, aby mi išiel pomôcť. Lenže on ako takmer vždy zvonenie ignoroval. Vysypala som teda kabelku na sedadlo auta a keď som kľúče konečne našla, povynášala som nákup na etapy sama.
Tóna som našla spokojne sa rozvaľovať na sedačke v obývacej izbe: „Tóno, ty ma nepočuješ?“
„Jéj, ahoj, miláčik, hovorila si niečo?“ Potom zbadal kopu tašiek a moju upachtenú tvár.
„Čo to vláčiš? Prečo nezavoláš, aby som ti pomohol?“
V tej chvíli som mala chuť tresnúť ho niečím po hlave.
„Bola som nakúpiť na zajtrajšiu vernisáž. Nesľuboval si náhodou, že pôjdeš so mnou? Hovorím ti, láska, že toto robím už naposledy. Nie sme na tom tak zle, aby sme to nemohli zveriť profesionálom.“
„Lenže ty to urobíš vždy najlepšie,“ venoval mi odzbrojujúci úsmev.
