Len čo moja teta vošla do izby, Dušan vyskočil. „Sadnite si,“ šiel ju usádzať na svoje miesto.
„Len zostaňte, kde ste, miesta je tu dosť,“ usmiala sa ona a usadila sa na kreslo oproti. Spokojne som sa usmievala, pretože sa zdalo, že predstavovanie dopadlo na výbornú. Duško bol milý, ochotne vypočul všetky tetine chmáry a zdravotné ťažkosti.
„Páči sa mi. Keby si nebola moja neter, prebrala by som ti ho,“ žartovala.
„Keby som Petrušku nemal tak rád, neodolal by som,“ oplatil jej to.
V podobnom duchu Dušana hodnotili všetci príbuzní. Vo vzťahu s Dušanom som sa nemala na čo sťažovať. Vedel variť, upratovať, nebol krčmový typ, bol rád doma a kedykoľvek komukoľvek pomohol.
V práci bol obklopený výhradne ženami vo veku od päťdesiat nahor. Pomerne slušne zarábal a nebolo dňa, aby domov nepriniesol aj niečo navyše. Raz koláč od Marienky, inokedy domácu pizzu od Jarky, fľaštičku od Boženky alebo mäsovú roláda od Alenky.
„Keby tá tvoja Jarka nemala rok do dôchodku, začala by som na ňu tuším žiarliť,“ usmievala som sa zavše, keď sme jedli nejakú jej dobrotu a Duškovi pritom svietili oči, akoby nikdy v živote nejedol nič lepšie.
„Miláčik, neporovnávaj sa s rokmi skúseností,“ chlácholil ma, keď som občas musela pripustiť, že takú tortu skutočne urobiť nedokážem.
Podvedome som bojovala o rešpekt v jeho očiach nielen so ženami v jeho práci, ale aj so všetkými tými susedkami, ktorým pomáhal vešať bielizeň, niesť nákup alebo ich vozil po lekároch. Väčšinou to boli opustené vdovy vo veku okolo šesťdesiatpäť rokov a vyššie. Nikto, na koho by som mala žiarliť, ale napriek tomu mi to akosi prekážalo.
„Kedy zájdeme na nákup my?“ pýtala som sa Duška, keď ma opäť zaradil až niekam za pani Hromadovú, ktorej sľúbil pokosiť záhradu.
„Miláčik, to, že chcem niekomu vyhovieť, predsa neznamená, že si pre mňa na poslednom mieste,“ ubezpečoval ma s milým úsmevom. Lenže keď s tou starou paňou odchádzal, mal v očiach akúsi dychtivosť, radosť, akoby sa na tú záhradu hádam tešil.
Keď sa potom popoludní vrátil, bol úplne vyčerpaný. Vyvalil sa na pohovku a s očami prilepenými na strop len tak bez duše civel.
„Miláčik,“ pritúlila som sa k nemu a rukou prešla cez jeho hruď až k bokom ako jasný signál, že by sme sa spolu mohli trošku potuľkať.
Odstrčil ma.
„Prepáč, Petra, ale ja som dnes skrátka unavený!“ vybehol na mňa podráždene.
„Pretože si preťažený,“ vzdychla som. „Robíš pre všetkých tých ľudí veľa práce, pomáhaš každému, ale uvedom si, že je to na úkor nás. Kedy sme sa napríklad naposledy milovali?“
Sotva som to vyslovila, uštedrila som si zásah pravdy medzi oči. Bolo to už vyše mesiaca! Štyri týždne abstinencie, ktorá medzi nami v poslednom čase vládla tak automaticky, že už mi na nej neprišlo nič zvláštne. A predsa mi tá intimita chýbala, len som si to dlho nepripúšťala.
Lenže keď jeho dotyky chýbajú mne, ako je možné, že erotika nechýba jemu? Zdravému tridsaťtriročnému mužovi?
„Mali by sme s tým niečo urobiť,“ pripustil konečne, no tváril sa pritom, akoby mi sľuboval vymaľovať obývačku. Nakoniec však nebolo až tak zle… Prešlo len pár dní, keď sa prihnal z práce. Oči mu blčali vzrušením, keď ma jemne položil na posteľ a zachumlal svoju tvár do mojich vlasov.
Opäť som si pripadala ako žena, ktorú niekto skutočne chce, o ktorú je záujem. Užívala som si jeho vzdychy, kým ma oslovil Helena…
Pretože som si nebola úplne istá, nechala som ho akt dokončiť. Sledovala som pritom každý jeho pohyb, gesto, výraz v tvári. Ani raz sa na mňa nepozrel, viečka mal stále zavreté, akoby si pred očami prehrával úplne iný výjav. Vtedy som mlčala, ale zvedavosť mi nedala, a tak som mu vliezla do telefónu.
„Musím s tebou hovoriť,“ požiadala som ho rázne o niečo neskôr. „Píšeš nejakej Alene, ako jej tie šaty dnes svedčali, a ak si ich vezme ešte raz, tak za seba neručíš!“ omieľala som jednu zo správ. „Alebo nejakej Daniele, ktorej ďakuješ za krásne popoludnie a závidíš jej mužovi, že má ženu takú nádhernú a oduševnenú …“
Václav sa k môjmu údivu rozosmial. „Ty si motáčik, miláčik! Alena je moja kolegyňa z práce, skoro sedemdesiatročná dôchodkyňa. Daniela potom naša personálna, tá, ktorú teraz prehováram, aby mi dala voľno na tie lyže.“
„Prečo im však píšeš takéto veci?“ mračila som sa.
„To je predsa len taká zábava. Vieš, akú majú radosť, keď im niekto dá pocit, že sú ešte pekné a je o ne záujem? Nie sú to nijaké hlupane, aby to brali vážne, ale aj tak ich to poteší.“
Dušan si zo mňa robil žarty a ja som si pripadala ako idiot. Dobre mi tak, vytrhávam slová z kontextu, hrabem sa, kde nemám, a tu mám výsledok. Opakovala som si to potom stále dookola, aj keď môj šiesty zmysel vo mne ustavične vzbudzoval ďalšie a ďalšie pochybnosti. Najmä keď som si všímala jeho zvláštne gestá a pohľady smerom k tým dámam. Démoni v mojej hlave sa vynárali ako čerti pred mikulášskym večerom. Súkali sa z tmavých kútov a prevteľovali v ďalšie čudné indície, vychádzajúce zo zvláštnych situácií. Zrejme by som sa tým trápila dodnes, keby mi náhoda neotvorila oči.
Potrebovala som zadať platbu na úhradu lístkov do kina, keď mi v polovici procesu zamrzol notebook. Automaticky, celkom dobromyseľne, som teda otvorila ten Dušanov, ďakovala prozreteľnosti, že nie je zaheslovaný, a platbu uskutočnila odtiaľ. Keď som potom chcela vymazať históriu, aby neprišiel na prekvapenie s návštevou kina, upútala ma séria odkazov na pornografické stránky. Všetko z kategória 60+. Skúsené ženy tam navádzali zajačikov, ako potešiť dámu, a ja som vďaka tomu hneď pochopila, prečo sa o mňa Dušan tak málo intímne zaujíma a prečo zakaždým, kým sa to stane, musí odkiaľsi prísť. Z práce, z izby, z chodby.
Pod rôznymi neutrálnymi, väčšinou pracovnými názvami boli amatérske erotické fotky všemožných žien. Zahĺbila som sa do ďalších súborov a pochopila, že toto nie je jednorazová vec s jedinou ženou. Objektov v jeho počítači totiž bolo oveľa viac.
Iba na potvrdenie skutočnosti som rozklikla zložku „technologické postupy“, kde ma dorazil súbor videí, ktoré nakrúcal zrejme skrytou kamerou a figuroval v nich ako hlavná postava. Bol to pre mňa taký šok, že som chvíľu nevedela, či mám plakať, alebo sa smiať. Dlho som zízala na vyhasnutý monitor, kým som si konečne uvedomila, že jediný pocit, ktorý v sebe mám, je obrovská, nekonečná úľava. Predsa som to už dlho vedela, iba som si stále hovorila, čo keď…
„Prepáč, Petra, berie ma to už od puberty,“ zveril sa mi potom Dušan, keď si balil veci a dobrovoľne vypratával pole. „To nie cit, láska, tú ja cítim k tebe,“ skúšal to ešte naposledy a bolo vidieť, že je mu to ľúto.
„Neprekáža mi, že ťa priťahujú staršie ženy. Prekáža mi, že si ma podvádzal,“ odpovedala som mu už s ľadovým pokojom.
Vyzeral strhane, unavene, nešťastne. Svojím spôsobom mi ho bolo ľúto, pretože jeho ešte čakala dlhá cesta, ktorej smer rozhodne nemohol predvídať, zatiaľ čo ja už som stála na začiatku nových, lepších možností. Takých, ktoré krásna tridsiatka ešte stále ponúka.
Je to už nejaký čas späť a moja teta Gabika na Dušana stále spomína. Aký milý a dobrý chalan to bol. Ja si však oveľa viac vážim svojho súčasného priateľa, pretože s ním konečne zažívam takú istotu, že už na Dušana dokážem spomínať s humorom a nostalgiou, bez nádychu trpkosti.