Na firemnom večierku ku mne pristúpil šarmantný muž, predstavil sa ako šéfov brat Dávid a mňa sa po dlhom čase zmocnil ten pubertálny pocit okamžitej zaľúbenosti. Takto jednoducho sme sa spoznali. A keď si na konci večierka vyžiadal moje telefónne číslo, nemohla som uveriť svojmu šťastiu. Odvtedy sme sa začali stretávať pravidelne. Sem-tam na kávu, potom obed... Dávid sa však k ničomu nemal, kým ja som bola zaľúbená až po uši, a tak som sa jedného dňa odvážila urobiť prvý krok sama. „Nechcel by si po večeri zájsť ku mne?“ vyslovila som osudnú otázku. „Ako to myslíš? Prečo?“ Dávid sa nechytil a ja som sa začervenala. „No ako… kedykoľvek si v meste, ozveš sa mi, zájdeme von a je nám pekne, a tak som myslela, že by sme…,“ zarazila som sa. „Tak to nie,“ rozosmial sa. „Ty myslíš, že my dvaja... to nie, Zituš. Ja mám priateľku, aha,“ povedal a ukázal mi v mobile prekrásnu prsnatú blondínku.
Prečo by ma mal chcieť?
„Tak prečo sa vlastne stretávame?“ „Pretože si fajn. Tu v meste poznám len brata, a keď prídem za obchodnými partnermi, rád si s tebou odfúknem a porozprávam sa o živote. Potrebujem si niekedy od práce oddýchnuť a ty si dobrá kamarátka. Ja som na iný typ žien, ako sama vidíš, prepáč,“ povedal mi otvorene. Keď som sa vrátila z večere domov, pozrela som sa na seba do zrkadla. Postava nie bohviečo, prsia malé, vlasy zničené farbením a sušením, tvár mdlá a bez života. Vlastne som Dávida chápala. Prečo by ma mal chcieť?
Napriek tomu sa mi po čase ozval znova. „Som dnes v meste, potom budem pár mesiacov v zahraničí. Uvidíme sa?“ pristála mi v telefóne jeho esemeska. Opäť som súhlasila. Bol to večer, aký som dlho nezažila. Bavili sme sa, smiali, dotýkali sa, ale nič viac. Keď sme sa lúčili, bola som pevne rozhodnutá. Stanem sa takou, že ma Dávid neodmietne!
Mama sa desila, otec len krútil hlavou
Keď som bola malá, rodičia mi zariadili dve sporenia, ktoré som si ešte rozšírila. Keď som začala pracovať, šetrila som si na budúcnosť. Na auto, na dom so záhradou. Mala som už slušnú sumu a rozhodla som sa ju investovať do seba. Dala som si urobiť liposukciu, zväčšiť prsia, upraviť pery, predĺžiť vlasy, odstrániť pigmentové škvrny a vôbec... stala som sa dievčaťom z Dávidovho mobilu. Nikto ma nespoznával. Mama sa desila, otec len krútil hlavou. „Bola si taká krásna a teraz si taká… taká umelá. Dievčatko, prečo?“ pýtali sa ma. „Urobila som to pre seba a svoje sebavedomie,“ odpovedala som pevne a potichu sama pre seba dodávala, že najmä pre Dávida. Za tú bolesť a utrpenie mi táto premena stála.
Zituš, to sme si nerozumeli…
Prešlo pol roka, keď sa môj princ konečne znova ozval: „Ahoj, Zituš, som späť doma. Mám pre teba malý darček z ciest,“ pípla mi v telefóne takmer vymodlená esemeska. Na dohovorený obed som sa tešila ako malé dieťa. Prišla som prvá a o pár minút prišiel aj Dávid. Vôbec sa však pri mne nezastavil. Nespoznal ma! Keď sa vracal, chytila som ho teda za sako. „To som ja, Zita,“ rozosmiala som sa. „No teda… čo sa to s tebou stalo? Si úplne iná,“ vykoktal Dávid. „Zmenila som sa,“ šepla som. „Ale prečo? Bola si pekná, taká svoja a…“ prehltol nasucho. „Ale nepáčila som sa ti... Tak som si povedala, že to chce nejakú zmenu,“ zľakla som sa jeho reakcie. Veď som to všetko urobila len kvôli nemu! Dávid tvrdo dosadol na stoličku a vzdychol. „Zituš, to sme si nerozumeli… Ja mám Soňu rád. Požiadal som ju o ruku...“
Vidím, že ideš šťastiu oproti
„Čože?“ vykríkla som. „Áno, budeme sa brať. Pozvánku na svadbu som ti chcel odovzdať osobne. A spolu s ňou aj darček z Mexika,“ podal mi malú škatuľku s prekrásnym amuletom. „Je pre šťastie, ale vidím, že ty mu ideš sama oproti. S touto novou vizážou budeš mať na každom prste najmenej desať mužov,“ dodal. Chcelo sa mi plakať. Ale vydržala som až domov. Tam mi začali padať slzy ako hrachy. Z toho, aká som bola hlúpa. Dávidovo srdce nikdy nezískam... A navyše som stratila aj seba.
ZITA, 30 ROKOV