Nikdy som nebol záväzkový typ. V žiadnom vzťahu som sa teda nikdy nedostal k tomu, aby som čo i len rozmýšľal nad prsteňom a žiadaním o ruku. A tak sa všetky po čase prirodzene skončili. A ja som šiel „o dům dál“. Až doteraz. Prvýkrát som si pri nejakej žene povedal – túto by som nerád stratil. V niečom bola ako ja. Nestavala si vzdušné zámky, neplánovala. Žili sme tu a teraz, bez snov o svadbe a tikania biologických hodín. Dokonca som sa pristihol pri tom, že nad manželstvom rozmýšľam ja. Veď je asi tá pravá… Sám seba som však asi tak trochu vyľakal. A spravil som to, čo nikdy predtým. Podviedol som ju s kolegyňou odvedľa. Sám seba som nechápal.
Neviem, čo to bolo. Úlet? Únik? Nové vzrušenie? Viem však, čo to nebolo určite – láska. Miloval som predsa priateľku. Ocitol som sa však v zápletke ako z lacného ženského románu. Akurát som nedokázal uplatniť tú starú známu plzákovskú radu – zatĺkať. Uvedomoval som si, že som mimo, a asi po dvoch mesiacoch to už nemohla prehliadnuť ani ona. Neviem, čo čakala, keď mi až prekvapivo pokojne položila otázku, či niekoho mám. Lebo ja som, napriek tomu, že som si strašne prial zaklamať, jednoducho šiel s pravdou von. Aj keď som hneď pokračoval všetkým tými trápnymi „ale“ – ako to nič neznamená a ako milujem len ju a som… „De.il,“ šplechla mi medzi oči, a o čo pokojnejšie predtým rozprávala, o to hysterickejšie sa začala baliť. A potom už len buchla dverami. Áno, som de.il…
Bol som ako blázon
Ten románik v práci som hneď skončil. Hoci už som bol voľný a mohli sme svoj vzťah dokonca zoficiálniť. Akurát, že to žiadny vzťah nebol. Teda pre mňa nie a už to stratilo aj všetko to šteklivé a lákavo zakázané, čo ma na tom priťahovalo. Zostal som sám. Rozídený som bol stokrát, ale toto bolo niečo iné… Neviem, či starnem, ale prvýkrát som mal pocit, že nechcem ísť „o dům dál“. A potom mi pomohla náhoda. Asi po mesiaci sme sa s mojou ex stretli. Bola v pohode, dokonca vtipná, akoby sa na mňa už ani nehnevala... Skrátka, zdala sa mi až prvokujúco nad vecou. A to ma na nej priťahovalo ešte viac. Túto fakt nechcem stratiť! Po tom jednom krátkom stretnutí som, samozrejme, netušil, či mám ešte šancu.
Ale akoby sa vo mne prebudil zamilovaný pubertiak a začal som ju nanovo baliť so všetkými tými vecami okolo – s kvetmi, so zamilovanými esemeskami, s hádzaním kamienkov do jej okna. Bol som ako blázon. Do nej! Štyridsaťročný blázon, ktorý vycítil príležitosť a nechcel si ju nechať ujsť. Až kým ma „kolegyňa odvedľa“ nepozvala na najhoršiu kávu môjho života. Len čo som si z nej dal prvý hlt, mi totiž oznámila, že je tehotná, a v tom momente mi zhorkla v ústach tak, že som ju takmer vyprskol. Čooo? Veď vedela, že to medzi nami je len nezáväzný sex! Do ničoho ma v podstate netlačila, ale ja som si aj tak pripadal v pasci. Mám štyridsať, dieťa na ceste… To predsa nemôžem odbaviť alimentmi a ďalej sa hrať na Rómea, ktorý bojuje o osudovú lásku. Alebo áno?
Pomôže vedenie odborníka
Doteraz mu jeho život podľa vzorca – keď prišiel čas, aby nielen dostával, ale aj dal, šiel o „dům dál“ – vychádzal, ale dieťa na ceste ho prinútilo rozmýšľať, či je to normálne. Ako podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej, PhD., urobiť správne rozhodnutie?
Róbert vo vzťahoch a pravdepodobne aj v iných životných oblastiach, preferuje momentálne uspokojenie potrieb spojené s nezdržanlivosťou. Príčinou môže byť emočná a osobnostná nezrelosť. Na druhej strane absentuje zodpovednosť, plánovanie, smerovanie do budúcnosti. Táto kombinácia osobnostných „prekurzorov“ ho dostala do súčasnej životnej komplikácie. Rozhodnúť sa musí po osobnej analýze, možno aj pod vedením odborníka.