O tom, že si pre svojho syna predstavovali lepšiu partiu ako dcéru slobodnej matky, som sa od svokrovcov za päť rokov manželstva napočúvala naozaj dosť. Od poznámok, že už ako gymnazista mal na každý prst päť dievčat z tých najlepších rodín, až po to, že bez nich by sme nemali nič. Z ich pohľadu len vďaka nim má manžel také vzdelanie, aké má, takže len vďaka nim sa mohol ako právnik tak dobre uplatniť a kráľovsky nás živiť. Občas som si však predsa len dovolila pripomenúť, že sme spolužiaci z výšky, takže až taký rozdiel medzi nami nie je.
Akurát na rozdiel od manžela nemám doktorát z americkej univerzity. Na to som si brigádami naozaj zarobiť nedokázala. A mama už s mojou vysokou súhlasila len za podmienky, že sa na nej uživím sama. Jednoducho na ňu nemala. V tom čase totiž stará mama, u ktorej sa rozvinul alzheimer, bola už úplne odkázaná na pomoc, ale starý otec, ktorý to dovtedy ako-tak zvládal, prišiel práve kvôli cukrovke o pravú nohu. Celý život jej so mnou pomáhali, ako vedeli, vďaka nim sme mali strechu nad hlavou, a tak bolo pre ňu samozrejmé vrátiť im to. Nechala prácu a stala sa na plný úväzok ich opatrovateľkou. Minimálny príjem spolu s ich dôchodkami bol tak akurát na prežitie. Občas napriek tomu niečo ušetrila a tajne mi vložila do skrípt pár eur. Keď som ich našla, vždy mi vyhŕkli slzy: moja úžasná statočná mamulienka, ako ti to ja len vrátim?
Mám si nechať ubližovať?
Samozrejme, že ona na to nikdy ani len nepomyslela. Keď však predvlani po smrti starého otca jej brat rozhodol, že rodičovský dom sa predá, lebo on potrebuje peniaze, stal sa z nej zrazu bezdomovec. Polovica z dedičstva na vlastné bývanie nestačila, hypotéku jej v jej veku krátko pred dôchodkom nikto nedal a ani by z platu nemocničnej vrátničky na splátky nemala. Pre mňa to malo jediné logické riešenie, zobrala som si ju a splácam ju ja.
Naozaj nemáme hlboko do vrecka, navyše ten byt je napísaný na mňa, raz možno bodne niektorému z detí, keď sa budú chcieť osamostatniť. Aj keď momentálne majú naše dvojičky len rok a pol a som s nimi na materskej. Práve to je však kameň úrazu, ktorý mojim svokrovcom doslova kole oči. Manželovi vykrikujú, ako mi mohol dovoliť, aby som mu zavesila na krk moju mamu? Či nestačí, že som prišla „s holým zadkom do manželstva ja“ a musí ma živiť? Je príliš slušný na to, aby sa s nimi hádal, a tak to len mlčky púšťa jedným uchom dnu a druhým von.
A to isté radí aj mne. Akurát, že ja to nedokážem. Bolí ma to a uráža. A bojím sa, aby sa to nedostalo k mojej mame, ktorá je ten posledný človek na svete, ktorý si takéto urážky zaslúži. Lenže môj muž tvrdí, že sa predsa kvôli hlúposti nerozháda so svojimi rodičmi. Nechcem, aby sa rozhádali, len aby im povedal, nech s tými rečami prestanú. „To sa však inak ako tým, že buchnem dverami, nedá. Veď ich poznáš!“ vybuchol nedávno. „To chceš?“ Nechcem. Takže sa mám nechať urážať a riskovať, že ublížia mojej mame?
Musia si vymedziť hranice
Nemali to s mamou ľahké, o to viac ju trápi, že svokrovci sa nad nich povyšujú len preto, že oni áno. Musí to podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej Natália znášať, alebo sa má brániť aj za cenu konfliktu?
Natáliini svokrovci si vysnívali sen o svojom synovi a jeho životnej ceste. Neberú do úvahy skutočnosť. Nerešpektujú a zraňujú nielen nevestu a jej matku, ale aj svojho syna. Zasahujú mladým do života kritikou vychádzajúcou z nespokojnosti, že sa ich predstavy nenaplnili. Keďže ide o dlhodobý trend v správaní, dá sa odhadovať, že pri snahe o postavenie osobných hraníc dôjde ku konfliktu či k hlbšiemu rozkolu. Odporúčam preto Natálii a jej manželovi, aby pohľadali prijateľnú formu ich vymedzenia hraníc, napríklad vhodnou neútočnou formuláciou, ktorá kritiku zastaví, no nedovolili, aby sa rozvinula konfliktná komunikácia.