Mama zostala bez práce. V podstate zo dňa na deň. Už niekoľko mesiacov som cítila, že tam po zmene vedenia nie je šťastná. Dokonca som ju videla plakať do telefónu, keď hovorila s kolegyňou. Ale na moju otázku, čo sa deje, len mávla rukou, že ja sa tým nemám trápiť, že to zvládne. A mojej mame sa dalo veriť. Je typ, ktorý sa nikdy nevzdával. Pritom dôvodov na to mala v živote naozaj požehnane.
Otec ju nechal, keď som mala desať a brat o štyri viac. V rozostavanom dome s babičkou tesne po porážke. Mala svoju prácu a až neskutočné odhodlanie, s ktorým sa v každú voľnú chvíľu obliekala do montérok, hoci bola šéfkou reklamnej agentúry, aby spolu s bratom urobili na dome vlastnými rukami všetko, na čom sa dalo ušetriť. Dostavala dom, doopatrovala starú mamu a obidvom nám umožnila študovať, hoci od otca nedostala na nás ani cent výživného. „Stratil“ sa totiž v zahraničí. Ako dieťa som to naivne brala ako samozrejmosť, veď rodičia sa predsa majú vedieť postarať o všetko.... Až ako dospelá som pochopila, čo dokázala. Bolo to na metál. A ona namiesto toho dostala výpoveď. Sedem rokov pred dôchodkom prestala zapadať do novej koncepcie nového majiteľa. A zložila sa.
Presvedčená, že ju nikto nepotrebuje
Posledné mesiace prežila v podstate v pyžame a nevychádza z domu. Najskôr aspoň raz za čas zašla do obchodu, dnes, keby som každý deň neprišla domov a nekontrolovala ju ako malé dieťa, by však zrejme ani nejedla. Rozprávať sa nechce, pomoc nepotrebuje. Jediné, čo mi opakuje. je, že nevládze.... Aj keď rozumiem jej sklamaniu, v podstate ju nespoznávam. Snažím sa jej pripomenúť, aká bola vždy bojovníčka, ako sa nedala a ako ju za to obdivujem. Akoby jej to však išlo jedným uchom dnu a druhým von, aj keď nedávno ma chytila za ruku a rozplakala sa... „Vtedy ste ma toľkí potrebovali – ty s bratom, mama, celá firma... Ale teraz? Nikto!“
Nevedela som, čo na to povedať. Áno, som dospelá a brat ženatý, ale to neznamená, že nepotrebujeme mamu. Ako jej mám vyhovoriť ten šialený a nepochopiteľný pocit zbytočnosti? Keď mala pred sebou prekážky doteraz, brala jednu za druhou ako výzvu, ktorú sa snažila zvládnuť. Kam sa to podelo? Keď som sa jej na to spýtala, tak len tak utrúsila: „Ale teraz tam nie je nič...Tak čo mám preskakovať?“ Môže však toto hovoriť päťdesiatsedemročná žena? To si naozaj myslí, že jej život je na konci? O chvíľu sa jej skončí podpora v nezamestnanosti, a ona ešte neurobila jediný pokus, aby si našla niečo iné. Vraj načo? Doteraz žila pre nás, ale pre seba akoby nedokázala...
Nadmerný tlak na aktivitu nepomôže
Keď Veronikina mama doteraz presne vedela, ako zabojovať aj kde nájsť na to silu, ako je podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej možné, že zrazu túto schopnosť stratila? A dokáže ju znova nájsť?
Veronikina mama sa dostala do vážnej depresie. Tento stav nenastal náhle zo dňa na deň. Situácia na pracovisku sa vyvíjala postupne, možno až plazivo. Keď nastal moment straty zamestnania, už bol jej adaptačný potenciál oslabený a nestačil na zvládnutie nastávajúcich úloh. V rozhovore s dcérou vyjadrila jadro svojich psychických ťažkostí – pocit zbytočnosti, že ju nikto nepotrebuje.
Na tomto ťažisku možno vybudovať jej novú sebaúctu a sebadôveru. Mama potrebuje nehu, pozornosť, aktívne počúvanie, podporu. Potrebuje pocit, že jej blízki rozumejú. Naopak, neúčinné sú bodré až necitlivé povzbudenia, odporúčania na cestovanie či rozvoj záujmov, teda nadmerný tlak na aktivitu.