Bez toho, aby som sa pozastavil nad tým, ako čudne to znie, hovoril som pri stretnutiach s susedmi na prechádzkach so svojimi psami bežne v množnom čísle: „Nedávno sme začali žrať trikrát denne. Je to lepšie na trávenie. Odvtedy kadíme pravidelne, úplne bez problémov.“ Milovník psov, s ktorým som sa zarozprával, tú informáciu prijal bez mrknutia oka a spýtal sa: „A čo žeriete? My chrúmeme granuly a sem-tam nejaké psie vrecko.“
Pokračoval som teda vymenovávaním vecí z Ježinovho jedálneho lístka. Samozrejme, opäť v kráľovskom pluráli – my... „Nám chutia aj surové žalúdky alebo srdiečka!“ hlásil som hrdo a môj partner v rozhovore uznanlivo pokýval hlavou, ako že to hej, to je náramná dobrota. Som na tento spôsob konverzácie už taký zvyknutý, že sa mi na ňom nezdá nič zvláštne.
Raz ma však predsa len priviedol do trápnej situácie. Práve som s Ježinom vyšiel zo vchodu, a kým som ho stihol pripnúť na remeň, zakmital nohami a šup za nejakým cudzím psom. Podľa ružového remienka to bola sučka. Rozbehol som sa za ním a už z diaľky som kričal: „Hárate?!“
Prestaň už flirtovať a poď domov!
„Nebojte, sa nehárame,“ usmiala sa na mňa sympatická päťdesiatpäťka. A zdalo sa mi, že tak nejako šibalsky. „Tak to neviem, prečo sa k vám tak ženieme. Asi láska na prvý pohľad,“ pozoroval som, ako Ježino očucháva psiu slečnu rovnakej rasy a veselo pri tom vrtí chvostíkom.
Žena sa opäť usmiala. „To rady počujeme. Sme tu v susedstve nové, veľa kamarátov zatiaľ nemáme,“ povedala úplne bezprostredne. Koho však moje vyznanie vyviedlo z miery, bola o generáciu mladšia žena, ktorá stála neďaleko. Chvíľu nás pozorovala, potom vzdychla a schmatla do ruky plnú igelitku, ktorú mala dovtedy opretú o nohu. „Mami,“ zavolala na psičkárku, „prosím ťa, prestaň už flirtovať a poď domov, lebo sa nám roztečie zmrzlina.“ Flirtovať?! Trochu som zbledol, také veci ja ani neviem! Žena na mňa však žmurkla.
Čo sa to so mnou, preboha, deje?
„Nie ja, Danka. Nápadníka má Belinka,“ ukázala na sučku, ktorá Ježinovi práve oblizla ucho. Prehral som si v hlave celý náš rozhovor o háraní a láske na prvý pohľad a uvedomil som si, ako mohol znieť „necvičeným“ ušiam. Taký trapas! „Teda neviem,“ začal som koktať a zohol sa, aby som Ježovi konečne pripol obojok a čo najrýchlejšie zmizol preč. „Čo by taká krásna, elegantná dáma, samozrejme, myslel som načančanú sučku rasy Cavalier King Charles Španiel, robila s takým vypĺznutým dedom?“
Žena sa rozosmiala ešte viac a mne došlo, že som tomu práve nasadil korunu! „Mne takí vyplznutí nepripadáte,“ prešla opäť do psičkárskeho množného čísla, ale ja som intuitívne vycítil, že už dávno nehovorí len o Ježinovi. Cítil som, ako sa mi do tváre hrnie krv. Čo sa to so mnou, preboha, deje?
Ideme na pytačky
„Veď sa na nás pozrite,“ povedal som a z posledných síl kývol hlavou k psovi. „Ježin sa večne váľa v blate. Bojím sa, že vás akurát zašpiníme,“ oči mi skĺzli k mojej ošumelej bunde a starým nohaviciam, kým Belinkina panička bola ako zo škatuľky. „Nie nadarmo sa hovorí, aký pán, taký pes,“ pípol som.
„Presne tak,“ zvážnela žena trochu. „Ale nám ste sympatickí. Obom. Však, Belinka? Prepáčte, ideme z nákupu a dcéra má pravdu, musíme ho poupratovať do chladničky, dnes je dosť teplo. Keby ste však stáli o nejakú neskoršiu prechádzku... Veľmi sa tu ešte nevyznáme, sprievodcovia by sa hodili.“ „Napríklad okolo siedmej?“ konečne sa vo mne popri psičkárovi prebudil aj chlap. „Dohodnuté,“ rozžiarila sa žena, pritiahla si Belinku a odvádzala ju preč. Hľadeli sme za nimi vtedy obaja. Môj pes smutne a ja s nádejou, že sa zase uvidíme. V žalúdku som pocítil zabudnuté chvenie, ktoré ma vrátilo späť do mladosti. Musím si večer vziať nejaké lepšie nohavice, vydrhnúť topánky a dať Ježinkovi, pozrel som sa na svojho psa, ktorý sa stále díval za Belinkou, aj keď už dávno zmizla v dome, nový obojok. Veď ideme na pytačky!
Juraj, 67 rokov
