Vždy som zvykla mať veľké sny, ale väčšina z nich zostala nenaplnená. Vedela som si totiž život skomplikovať, ako sa len dalo. To som si však uvedomila až pri pohľade späť. Ako čerstvo dospelá som, naopak, mala pocit, že nezmaturovať nie je problém. Na školu som kašlala, a keď ma k skúške dospelosti nepustili so spolužiakmi, pretože som z dvoch predmetov prepadala, v septembri som sa jednoducho nedostavila. Našla som si prácu barmanky. Tam totiž o nejaký papier so známkami z gymnázia nikto nestál. Tak som oň nestála ani ja. Cítila som sa žiadaná aj bez neho. A nielen v práci. Mohla som si vyberať aj medzi mužmi. Aj keď dnes viem, že ani v jednom prípade to nebol skutočný vzťah, len blízkosť. Skôr telesná ako akákoľvek iná, na pár dní, niekedy týždňov… A potom prišli dve čiarky na tehotenskom teste a výsmech „budúceho otca“, čo ho s takými vecami otravujem. To je predsa môj problém a ja si ho mám vyriešiť! Pochopila som, že tým „riešením“ nemyslí založenie rodiny. Stala sa zo mňa nedoštudovaná slobodná matka predčasne narodenej dcéry s množstvom zdravotných problémov. Navyše bez príjmu. Ešteže naši nezlomili nado mnou palicu. Mali jedinú podmienku – aspoň zmaturovať. To som im splnila, len čo sme malú vypiplali z najhoršieho. Na viac už nebol čas ani sily. S dcérou sme chodili od jedného lekára k druhému, z jednej rehabilitácie na druhú…
Môže sa história takto opakovať?
Nakoniec ma však práve tam čakalo šťastie. Stretla som muža, ktorý sa mi stal oporou a nakoniec aj manželom. Je lekár, ktorému dcéra vďačí za zdravie, a nakoniec aj za výber povolania. Vybrala sa v jeho šľapajach na medicínu, ale, bohužiaľ, už v druhom ročníku skončila v mojich… Tehotná a sama! Doslova som sa zrútila. Ako sa môže história tak opakovať? Čo to máme v génoch? Nemohla som konať inak ako naši. Jasné, že som bola pripravená urobiť to, čo oni pre mňa. Ale tiež som mala jednu podmienku – aby sa vrátila do školy, ktorú na rok prerušila. No už je ten čas a ona sa k tomu nemá. Vraj z toho vypadla, nevie si predstaviť, ako sa bude pri malom učiť… Vzhľadom na to, že som s ním deväťdesiat percent času ja, viem, že sú to len výhovorky. Na otázku, ako si teda predstavuje svoju budúcnosť, len myká plecom. V podstate ju nespoznávam. Tvrdo na tom, aby sa tam dostala, makala, a teraz akoby jej bolo všetko jedno. Keby sa našla nejako extrémne v materstve, možno by som to chápala. Ale ona pôsobí, akoby nečakane vypadla z idúceho vlaku, nevedela ani naskočiť späť, ani pokračovať inam. Vyrástla v úplnej rodine. Chvíle, keď sme boli samy, si totiž viac-menej nepamätá. Je napriek tomu možné, že ju to, ako som žila, keď prišla na svet, ovplyvnilo? Pokazila som ju svojím príkladom ja? A ako to napraviť?
Dcéra potrebuje viac času
Rovnaké chyby ako dcéra robila kedysi aj mama. Znamená to podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej, že je zodpovedná aj za to, že sa jej ratolesť vydala rovnakou cestou? Naozaj ju mohla pokaziť?
Simona sa vo svojich úvahách pohybuje medzi pocitmi viny, že sa stala nežiaducim príkladom pre dcéru, a obavami o jej budúcnosť. Nadmerne zosobňuje svoj podiel na vývoji dcériných životných peripetií. Zároveň očakáva od dcéry akoby odčinenie a nápravu svojich chýb z mladosti. Hoci sa ich situácia formálne podobá, obsahovo je odlišná. Dcérina situácia má viac rovín, než o ktorých Simona uvažuje. Pravdepodobne rieši vzťah s otcom dieťaťa, veľmi závažnou témou je vyrovnanie sa s faktom, že zostala na výchovu dieťaťa sama, pokračovanie v štúdiu, vzťah s rodičmi... Môže mať totiž pocit, že ich sklamala. Potrebuje viac času na zvládnutie kumulovaných emočných záťaží. Pomôcť jej môžu otvorené rozhovory o problémoch, v atmosfére bezpodmienečného prijatia, bez nátlaku na nutnosť pokračovať v štúdiu.