Keď som začala o svadbe, Martin vzdychol, sklonil hlavu. „Ty ma nechceš,“ sklamane som ho obvinila. „Čo je to zase za hlúposť?“ očervenel a snažil sa nekričať. „Milujem ťa a ty to veľmi dobre vieš. Len si myslím, že nie je kam sa ponáhľať. Mali by sme sa najskôr lepšie spoznať.“ Toto opakoval dookola.
A ja som nechápala prečo. „Veď sa poznáme už od prvej triedy!“ Martin zavrel oči, akoby za viečkami hľadal stratenú trpezlivosť. „Zase tá stará pesnička,“ vzdychol. Lenže ja som sa tak chcela vydávať! Cítila som, že Martin je ten pravý, a jeho okolky som si vysvetlila tak, že on o mne pochybuje. Áno, spoznali sme sa už ako malé deti, Martin však s nami nedokončil ani prvý rok školy. Presťahovali sa a potom sme sa našli až ako dospelí, cez Facebook, kde sme mali veľa spoločných známych. Spoznala som ho nielen podľa mena, ale aj podľa širokého úsmevu... Ten mu však teraz mizol z tváre, kedykoľvek som nahryzla tému sobáša.
Pochopil by, že chcem k niekomu patriť?
„Veď už spolu bývame a klape nám to,“ nechcela som skončiť otvorenú tému. „Áno, celé dva mesiace,“ súhlasil uštipačne. Tón jeho hlasu ma zabolel, mala som čo robiť, aby som potlačila vzlyk. „Mám pocit, že schválne hľadáš výhovorky. Čo si myslíš, že sa po svadbe zmení?“ chcela som prísť na dôvod toho, prečo nechce o manželstve ani hovoriť. Opäť mal však argument: „Keď sa nič nezmení, prečo sa tak ponáhľaš?“
Jeho otázku som nechala bez odpovede. Pochopil by, že chcem k niekomu patriť? Zavrieť všetky zadné dvierka, založiť si rodinu? Chlapi tieto pocity nepoznajú. Netúžia po romantických gestách a prejavoch lásky. Mám mu rozprávať, že som si už ako malá písala denník, do ktorého som si písala svoje tajné želania, a že tým úplne prvým na zozname bola svadba so spevákom z jednej vtedy populárnej chlapčenskej kapely? Ženích sa možno zmenil, ale v ženských srdciach želania zostávajú, kým sa nesplnia.
Ráno ma zobudilo šušťanie papiera
„Ty ma neľúbiš!“ zašepkala som. Vedela som, že sa správam ako kača, ale sebaľútosť zvíťazila. „Krivdíš mi,“ povedal Martin. A kým som naňho stihla vychrliť ďalšiu tonu ublížených „ale“, obliekol si bundu a zmizol von do tmy. Počula som, ako pred domom štartuje auto, ešte dve hodiny som čakala, že sa ozve, a premohol ma spánok… Ráno ma zobudilo šušťanie papiera. Otvorila som oči a takmer mi vypadli z jamiek.
Posteľ bola doslova zasypaná prianiami vyrobenými z pevného hárka, farebnými výkresmi a odkazmi písanými detskou rukou. Najbližšie ku mne bol obrázok, na ktorom som zazrela veľké srdce a v ňom štyri slová: JANA, MÁM TA RÁT. „Tvrdíš, že ťa nemilujem,“ ozval sa nado mnou Martinov hlas. „Ja ťa však milujem už od prvej triedy. Večer som išiel k našim a prehrabal povalu, aby som toto všetko našiel. Písal som ti listy, kreslil som ti obrázky, vyrábal darčeky… Len som sa hanbil niečo z toho ti dať. Tak som si to skladoval doma v kufríku.“
Už nie sme deti a život nie je hra
Začala som sa tou haldou prehrabávať. Papier bol zožltnutý, obrázky vyšedivené. Staré dôkazy veľkej detskej lásky. „Keď sme sa sťahovali, myslel som, že mi pukne srdce. Chcel som ti vtedy zavolať, aby som ti povedal, že si ťa raz vezmem. Už som mal pre teba aj prstienok,“ podal mi malý hnedý krúžok. „Vyrobil som ho na keramike,“ usmial sa. „Lenže vieš, koľko bolo vtedy v Zlatých stránkach Kováčikovcov?!“ Zahanbila som sa. „To som nevedela…“ Pozrela som sa mu s výčitkami svedomia do očí. „Vidíš, je veľa vecí, ktoré o mne nevieš.
Rovnako ako tých, ktorých ja neviem o tebe. Keď si na mňa vyskočila na Facebooku, rozbúšilo sa mi srdce. Zároveň som si však hovoril, že musím byť opatrný. Už nie sme deti a život nie je hra. Ani obrázok na papieri,“ vzal do ruky výkres s domčekom, chlapčekom a dievčatkom pred ním, a pod nimi nápis: Jana + Martin = VLN. A práve ten obrázok dnes visí nad našou posteľou. Zarámovali nám ho rodičia a venovali ako svadobný dar. Na stužke je k nemu pripevnený aj keramický prstienok, ktorý mi Martin necelý rok po svojom priznaní symbolicky navliekol. A ja som mu povedala áno.
čitateľka Jana